Bol tretí rujňový víkend, kedy sme sa zišli pod jednou z historických dominánt Slovákov, hradom Devín, ktorý patrí medzi najstaršie sídliskové aglomerácie doložené v písomných prameňoch (fuldské anály spomínajú pevnosť Dowina v r. 864, kde sa mal opevniť okrem iných aj vtedajšie veľkomoravské knieža Rastislav a kde vyjednával s Ľudovítom Nemcom).

Po postupnom príchode všetkých účastníkov zväčša zo západného Slovenska (opäť som robil hrdú výnimku) sme sa pomaličky a veľkolepo posúvali ďalej. Do toho nám robil radosť slnečný kotúč a zároveň nám ju odoberala rýchla výstavba agroturistických vymožeností, čo podľa nášho sprievodcu znamenalo naše hľadanie alternatívnych ciest. To značne posúvalo pôvodný plán, ale nikto sa nikam neponáhľal, tak za asistencie neustáleho vtipného reptania sme vyskúšali naše chodidlá cez rôzny terén (musím spomenúť reprezentanta z Nitry a jeho horolezecké nadanie).

Môžem potvrdiť, že názov Sandberg nebol zvolený náhodne, keďže tento útvar tvoria horninové zvyšky treťohorného mora, ktoré sa rozprestieralo vo Viedenskej panve. Ako píše prof. Mišík, na vápence z obdobia jury a spodnej kriedy (asi pred 160 – 180 miliónmi rokov) boli pri mohutnom zdvihnutí (transgresii) mora (pred zhruba 14 – 16 miliónmi rokov) vodorovne uložené piesky s vložkami štrkopieskov, pieskovce a brekcie. Okrem piesku nás cestou sprevádzal predovšetkým krovinatý porast a miestni turisti. Dôkaz toho, že toto miesto je skutočne významné sme našli, keď sme pri výhľade z hora uvideli azda miestny unikát, pochádzajúci zo skupiny tzv. „kruhov v obilí“.

Po vybratí vhodného miesta sme sa podujali k začatiu skromného obradu. Ten čerpal predovšetkým zo vzývania a chválenia pozitívnych Stribogových síl, jeho rozsahov na všetky strany s vierou v ich kladné využitie pre nás, náš Rod a domov. Počas neho nám niekoľkokrát dával vedieť o svojej aktivite v tomto kraji a pripomínal, čo všetko dokáže. Je to boh mocného živlu podobne ako Perún, takže môže rovnako dávať aj brať.

Nám tento deň ale len dal a to duchovné rozpoloženie a stretnutie s dobrou partiou rodu verných ľudí v lone krásnej prírody. Ak sa z toho stane tradícia, je možné, že o rok sa stretneme v hlavnom meste znova a možno zasa na nejakom inom zaujímavom a významnom mieste.

Ostrov Rujana, obklopený morom a prístupný len loďami, v zime zamŕzajúcou úžinou po ľade, bol dlhú dobu nedobytnou baštou slovanského pohanstva. Kronikári hovoria o neobyčajnej tvrdohlavosti tamojších pohanov, naplnených nenávisťou ku všetkému kresťanskému, avšak nemohli prehliadnuť ich veľkorysú pohostinnosť, Úctu k rodičom, starostlivosť o starých, chorých a chudobných, takže na ostrove neboli žobráci!

Na ostrove Rujana bol uctievaný ako najvyšší boh pobaltských Slovanov – boh hospodárstva, veštby, vojny, ohňa a svetla. Centrum jeho kultu bolo v Arkone, ležiacej na vrchu vysokej skaly, kde sa v strede mesta vypínala jeho svätyňa. “Samotnú svätyňu obkolesovala dvojitá miestnosť. Vonkajšia murovaná stena bola pokrytá purpurovou hrebeňovitou strechou, vnútorná miestnosť spočívala na štyroch podper ch a namiesto stien mala ligotavé závesy,” napísal dobový svedok Saxo Grammaticus.

V svätyni ohraničenej dvoma ohradami stála obrovská socha Svantovíta, ktorá mala štyri krky a na nich štyri hlavy, z ktorých dve dopredu a dve dozadu naľavo a napravo pozerali. Fúzy mala oholené a vlasy ostrihané, ako bolo zvykom na Rujane. V pravej ruke držala roh vykladaný rôznymi kovmi, ktorý kňaz každoročne napĺňal medovinou a predpovedal budúcu úrodu. Pravú ruku mala podoprenú v bok. Suknica siahala až po kolená, ktoré boli vyrobené z iného dreva.

Nohy sa dotýkali zeme a podstavec bol ukrytý v podlahe. Pri soche ležala uzda a sedlo boha a veľa iných odznakov jeho božskej hodnosti. Z nich vzbudzoval pozornosť zvlášť meč obdivuhodnej veľkosti, ktorého pošva a rukoväť boli ozdobne vyrývané a striebrom vykladané. Okrem toho bola v chráme strážená jeho posvätná zástava, ktorá sa nosila počas vojnových výprav v čele vojska a verilo sa, že prinesie bojovníkom bojujúcich pod ňou víťazstvo.

Svantovítovi bol zasvätený krásny biely kôň, ktorého kŕmil a opatroval najvyšší kňaz, ku ktorému mali ľudia rovnakú úctu ako ku kniežaťu. Pomocou tohto koňa sa veštil úspech alebo neúspech rôznych udalostí. Vždy, keď mala byť podniknutá nejaká vojnová výprava, prekračoval tento kôň skrížené kopije, prekročenie pravou nohou znamenalo víťazstvo, ak však prekročil ľavou, výprava bola odložená.

Svantovít bol slávnejší vo víťazstvách a mocnejší vo veštbách než ktorýkoľvek iný boh, preto sa mu dostávalo úcty u všetkých okolitých Slovanov a bol pokladaný za boha bohov. Ostatné božstvá sa v pomere k nemu zdali byť len polobožstvami. Zo všetkých slovanských krajín ho žiadali o veštby, a susedné národy mu do svätyne posielali hojné dary, aby dosiahli jeho priazeň.

Sám dánsky kráľ Svenon, i keď bol kresťan, obetoval mu prekrásnu čašu. Keď prišli cudzí kupci, museli niečo cenné zo svojho tovaru darovať do chrámového pokladu a až potom dostali povolenie obchodovať. Zvykom na jeho počesť bolo aj každoročne obetovať zajatého kresťana, ktorý bol vylosovaný. Svantovítovi slúžila družina, ktorá mala 300 jazdcov. Všetko čo táto družina získala bojom alebo lupom, odovzdávala kňazom, ktorí sa z tejto koristi starali o výzdobu chrámu.

Z ročných poplatkov a darov dosiahol chrámový poklad, ktorého správcom bol najvyšší kňaz, neobyčajnú hodnotu (tisíce kilogramov striebra) a svojou drahocennosťou bol veľmi známy. Preto mal najvyšší kňaz aj v politických záležitostiach väčšie slovo ako rujanský vládca.

Na poctu Svantovítovi sa skoro po žatve slávila veľká slávnosť, na ktorej sa schádzalo ohromné množstvo ľudí z celého ostrova, aby mu obetovali dobytok a zúčastnili sa obradných hodov. Deň pred slávnosťou kňaz svedomito vyčistil chrámový stánok, do ktorého mal prístup iba on. Pritom si dával pozor, aby vo svätyni nedýchal, preto kedykoľvek sa išiel vydýchať, ponáhľal sa ku dverám, aby prítomnosť boha nebola poškvrnená dychom smrteľníka.

Druhý deň, keď už pred dverami čakali ľudia, kňaz vzal roh z ruky Svantovítovej sochy a pozorne skúmal, či z neho neubudlo medoviny. Ak áno, veštil v budúcom roku neúrodu a upozorňoval ľudí, aby ušetrili obilie na budúci rok. Potom vylial starú medovinu ako obetu k nohám sochy, prázdny roh opäť naplnil medovinou a na počesť jej ho podával, žiadajúc pre seba a krajinu všetko dobré a pre národ rozmnoženie statkov a víťazstvo.

Po modlitbe vyprázdnil roh jedným dúškom, znova ho naplnil medovinou, a dal soche do pravej ruky. Po tomto obrade priniesli obrovský sladký okrúhly slávnostný koláč. Kňaz ho postavil medzi seba a ľudí a pýtal sa ich či ho vidia. Keď odpovedali, že ho vidia, vyslovil prosbu, aby ho za rok nevideli. Hovorí sa, že týmto obradom žiadal o hojnejšiu úrodu v budúcom roku. Nakoniec pripomínal ľuďom, aby svojho boha hlboko uctievali a prinášali mu obety, čím im bude odmenou víťazstvo na suchu aj na mori. Zvyšok slávnosti ľudia strávili hodovaním a bolo vraj znakom zbožnosti nezostať v ten deň triezvy.

Kresťanské oddiely kráľa Waldemara I. priplávali 14. júna 1168 na vikinských lodiach a odpochodovali k ochranným hradbám pevnosti. Tam navŕšili slamu a z dreva ochrannej veže založili oheň. “Keď obrancovia uvideli dym,” píše kronikár Grammaticus, “prepadla ich veľká hrôza – majú skôr bojovať proti ohňu, či nepriateľovi?”

Slovania sa rozhodli pre plamene. Voda sa však rýchlo minula a oni podľa povesti začali liať do blčiaceho dreva mlieko. Ochranná veža aj zvyšok opevnenia však ľahli popolom. Dáni sa odhodlali dobyť rovno chrám a situácia Slovanov bola za pár minút natoľko beznádejná, že navrhli kapituláciu.

Kráľ Waldemar I. vstúpil do pevnosti bez väčších problémov a životy obrancov ušetril. Hneď na druhý deň kresťania zborili svätyňu a vzali chrámový poklad, sedem veľkých truhlíc striebra preniesli na lode. Potom prišiel na rad Svantovít – jeho sochu zoťali ako strom sekerami a vyvliekli ju zo svätyne. “Keď sa blížil večer,” píše Grammaticus, “prišli so sekerami, rozrúbali sochu na malé kúsky a priložili ich na ohnisko.” Keď pohanský symbol zhorel, Dáni tisíc tristo ostrovanov pokrstili.

S chrámom v Arkone padlo duchovné centrum Slovanov a zároveň ďalšia bašta „nevercov“ v Európe. Kresťanstvo zavládlo na väčšine jej územia. Teraz viac než po ôsmich storočiach vlády kresťanstva sa opäť vynárajú na povrch fakty o viere našich predkov v staré božstvá a nadprirodzené bytosti. Nezabudnime na ne, ale snažme sa o ne zaujímať a udržiavať vieru v nich živú aj pre ďalšie generácie. Pozdvihnime roh s medovinou na počesť Svantovítovu!

“V štyridsiatom roku Chlotarovho panovania (franský panovník Chlotar II, rok 623) zhromaždil muž menom Samo, pôvodom Frank z kraja senonského, väčší počet kupcov a pobral sa za odchodom do krajiny Slovanov, zvaných tiež Vinidi. Slovania sa už začali búriť proti Avarom zvaným Huni a proti ich vládcovi kaganovi.

Vinidi už oddávna slúžili Avarom ako befulci. Kedykoľvek Avari vojensky zaútočili na niektorý národ, s celým svojím vojskom stáli pred táborom, zatiaľ čo Slovania bojovali. Ak nadobúdali prevahu a víťazili, vtedy Avari vyrazili, aby sa zmocnili koristi. Ak však Slovania prehrávali boj, Avari im pomohli a tak nadobúdali nové sily. Befulkami ich Avari nazývali preto, lebo v boji postupovali pred nimi, tvoriac dvojité šíky – pluky.

Avari každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať a manželky i dcéry Slovanov si brali do postelí. Okrem iných prejavov útlaku platili Slovania Avarom dane – tribút. Nakoniec však synovia Avarov, ktorých splodili s manželkami a dcérami Slovanov, nechceli znášať krivdy a útlak a vzpierali sa nadvláde Avarov a začali sa, ako som už spomenul búriť.

Keď Slovania vojensky zaútočili proti Avarom, kupec Samo, o ktorom som sa takisto zmienil, tiahol s nimi vo vojsku. V boji s Avarmi sa ukázal taký statočný, že to bolo až úžasné aké obrovské množstvo z nich zabili meče Slovanov. Slovania, spoznajúc Samovu schopnosť, zvolili si ho za kráľa a on im šťastne panoval tridsaťpäť rokov. Za jeho vlády Slovania viedli mnoho bojov s Avarmi a vďaka jeho rozvahe i schopnosti Slovania vždy Avarov premohli. Samo mal dvanásť manželiek zo slovanského rodu a s nimi mal dvadsaťdva synov a pätnásť dcér.”

Fredegarova kronika je jediným dôveryhodným historickým zdrojom informácii o Samovi a jeho kráľovstve. Existuje ešte druhý zdroj: O obrátení Bavorov a Korutáncov (Conversio), ktorý však vznikol o dvesto rokov neskôr a nie je celkom dôveryhodný. Čerpal zo skromných zápisov známych pod názvom Gesta Dagoberti regis – urobených z Fredegarovej kroniky, ktoré boli rovnako tendenčným spisom. Z tohto zdroja vznikol omyl, ktorý využili romantici proti Nemeckému osočovaniu, a tvrdili že Samo bol pôvodom Slovan.

Nemeckí historici naopak presadzovali myšlienku že bol pôvodom Germán. Z analýzy starokeltského slovníka od A. Holdera je však jasné, že meno Samo je keltského pôvodu. A odkiaľ Samo pochádzal? Senonský kraj sa nachádzal pri dnešnom meste Sens vo Francúzku a dnes je známy pod menom Champagne. Bol to kraj v ktorom sa križovali všetky dôležité cesty a to aj smerom na východ – do povodia Dunaja. V tomto kraji sa ešte aj v šiestom storočí v hornatých častiach udržiavala keltská pohanská tradícia.

Teda Samo bol pôvodom Kelt, poddaný franskej ríše, ale hlavne to bol obchodník. Obchodník, ktorý sa rovnako ako mnoho iných rozhodol zarobiť na vojnovom spore. Na spore Slovanov s Avarmi. Slovania potrebovali kvalitné zbrane, aby tak vyvážili vojenskú prevahu Avarov a to bola príhodná chvíľa pre obchod. Samo zozbieral mnohých kupcov a na čele tejto ozbrojenej karavány pobral sa na územie Slovanov. Kupecké oddiely tých čias sa o svoju ochranu starali sami, preto je veľmi pravdepodobné že samotní kupci boli zbehlí v bojovom umení, čo nám o Samovi potvrdzuje aj Fredegarova kronika.

Dlho sa viedli spory o tom, kamže to ten Samo vlastne prišiel. Historici hľadali jadro Samovej ríše (ja som skôr za názov kráľovstvo) v Čechách vo východnom Nemecku aj v Korutánsku. Názory presadzujúce za územie Samovho kráľovstva Korutánsko sa rýchlo rozplynuli po zistení, že Conversio nie je dôveryhodným zdrojom. Korutánski Slovania boli príliš závislí od Longobardov a o ich odboji by sme sa iste dozvedeli z ich dejín. Takisto sa vo Fredegarovej kronike spomína že neskôr podnikali výpady aj do Durínska, čo by z Korutánska nebolo práve vhodné miesto na útok proti Franskej ríši, lebo ho oddeľovalo územie Avarov, oveľa lepšie by bolo z Korutánska útočiť na Bavorsko.

Čechy a Nemecko ako územie Samovho panovania jednoznačne vyvrátila archeológia. Na týchto územiach totižto nikdy neboli Avari a ani v susedných oblastiach a teda títo Slovania sa nemohli proti nim búriť. Severo-západné rozšírenie Avarov končilo zhruba na území dnešného Maďarska. Teda na severe siahalo po Dunaj a na juh košickej kotliny, na západe po rieku Leithu blízko východných rakúskych hraníc. Samova ríša sa teda musela nachádzať niekde na tejto hranici a najpočetnejšie osídlenie z tohto obdobia odkryla archeológia v oblasti Bratislavy.

Tu sa našlo mnoho avarsko-slovanských pohrebísk z ktorých môžeme vypozorovať že Slovania mali na tomto území početnú prevahu a boli slobodní, pretože nosili zbrane. Toto územie zároveň leží na starej obchodnej ceste tiahnúcej sa zo Španielska cez Francúzsko do Nemecka a popri Dunaji ďalej na východ až do Orientu. Táto cesta sa tu navyše križuje so známou Jantárovou cestou tiahnúcou sa až k východobaltskému pobrežiu.

Tu sa teda s najväčšou pravdepodobnosťou nachádzalo jadro Samovho kráľovstva či ríše. O tom kam až siahalo sa môžeme len dohadovať, ale je dosť možné že na územie Čiech, pretože sa k Samovej ríši pridal aj knieža lužických Srbov – Dervan. Tu pri Bratislavskej bráne, pri dobre strážených brodoch cez Dunaj sa odohrávali slávne bitky proti Avarským kmeňom. Vo Fredegarovej kronike nachádzame zmienku o tom že Avari chodili k Slovanom prezimovať.

Bolo to preto, že Avari neboli naučení uchovávať seno pre kone na zimu. Boli to výborní jazdci, ktorí dokázali presne strieľať počas cvalu, oháňať sa šabľou či toporom. Vyznali sa v metalurgii, no nie v poľnohospodárstve. V boji plne využívali výhody jazdy – rýchlosť v presunoch. Boli doslova zrastení so svojimi koňmi, čomu sa prispôsobila aj ich fyziognómia. Mali krátke nohy do tvaru O a zakrpatené stupaje. Tvar hlavy mali typicky azijský – sploštenú tvár a čierne vlasy.

No Slovania neboli tiež žiadni holúbkovia. Svedčia nám o tom zápisy z Byzancie, ktoré Slovanských bojovníkov oceňujú za ich prieskumnícke zručnosti. Slovania sa dokázali výborne maskovať v lesoch, prepadávať zo zálohy, bojovať v úžľabinách, močarinách a nastražiť pasce.

Aby však mohla vzniknúť Samova ríša, tu žijúci Slovania sa museli dostať na úroveň hospodárenia, ktorá im umožňovala živiť neproduktívny aparát vojakov a vodcov. V neposlednom rade museli prekonať kmeňovú roztrieštenosť na čo im mohol výborne poslúžiť cudzinec. Sú známe mnohé prípady z histórie, keď ambície jednotlivých náčelníkov nedovoľovali ani jednému ujať sa vlády a preto sa ako vládca ujal práve človek z cudziny, ktorého mohli všetci akceptovať.

Je tiež možné že Samo neprišiel až tak celkom do cudzieho kraja. Je pravdepodobné že tu ešte aj v jeho časoch prebývali asimilované pozostatky Keltských Kotínov, ktoré sa udržali v rudonosných horách. Samo si tu rýchlo zvykol, prisvojil si Slovanské obyčaje a spôsoby, medzi ktoré patrilo aj mnohoženstvo.

Počas jeho vlády (623 – 658) Slovania zviedli mnoho bojov proti Avarom a zakaždým vyhrávali, neskôr sa dokonca obrátili, aj so svojím vládcom, – pôvodne Franským poddaným – proti Franskej ríši a dosiahli v tomto boji nemalé úspechy. Po jeho smrti sa síce ríša rozpadla, no na jej základoch zrejme neskôr stavala ríša Veľkomoravská.

Použitá literatúra:
Postavy veľkomoravskej histórie – Matúš Kučera

Ekonomický úpadok

Poloha Kyjeva na veľkej obchodnej ceste “z Varjagov do Grék” mu umožnila ekonomický rast. Od konca 11. Storočia však význam tejto cesty klesal. To bola rozhodujúca príčina útlmu jeho ekonomického rastu. Talianski obchodníci vytýčili novú obchodnú cestu medzi Byzanciou , Malou Áziou a Blízkym Východom a západnou Európou mimo Kyjeva.

Okrem toho, ruským kniežatám, ktoré bojovali medzi sebou, bolo ťažké brániť cestu na Dnepri pred kočovníkmi. V roku 1204 obchodné kontakty Kyjeva utŕžili nový úder, keď počas krížovej výpravy bol vydrancovaný Konstantinopol. Súčasne začal upadať aj Abasidský kalifát s hlavným mestom Bagdadom. V dôsledku toho Kyjev stratil dvoch najvýznamnejších obchodných partnerov.

Mongolo-tatári

Doba slávy Kyjevskej Rusi sa skončila vpádom Mongolov a Tatárov do Európy. V roku 1222 prekročili mongolsko-tatárske hordy pod vedením chána Temudžina (Džingischána) Kaukaz a rozvrátili polovecké kniežatstvo. V roku 1240 dobili Kyjev a tým sa im otvorila brána do Európy. Následky ich vpádu boli katastrofálne aj pre vtedajšie Uhorsko.

Potom začali orať zem. Tam, kde Had vpletený do pluhu, urobil brázdu, začali vytekať rieky Don, Dunaj a Dneper.

Na mieste bitky s Hadom vyrástli Ripejské hory. V Ripejských horách blízko pri Alatyrskej hore, od ktorej tečie Biela rieka, bola Svarogom stvorená Irija – nebeské cárstvo bohov. Na tej hore vyrástol posvätný Dub, zväzujúci koreňmi svet a siahajúci vetvami až do neba.

V Ripejských horách rastú aj iné veľké stromy. Na hore Chvangure rastie Kiparis – strom smrti. Na Alatyre vysadil Svarog Irijský sad.

V poslednom čase sa v Rusku súčasne s monoteistickými náboženstvami obnovuje aj staroverie. Deje sa tak nepozorovane ako pre širokú verejnosť, tak aj pre bádateľov. Rusko-slovanská rodnoverecká občina Rodoľubie, založená začiatkom roku 1998, je jednou z najvýznamnejších starovereckých spolkov v Moskve. O tom, ako žijú staroverci v súčasnom Rusku, porozprával nášmu korešpondentovi zakladateľ občiny volchv Veleslav (občianskym menom Ilja Čerkasov)

Veleslav, ty si kedysi hovoril, že v súčasnom svete nemožno byť starovercom. Behať nahý po lese na kupalskú noc a zápasiť so „semenom kresťanstva“ v súčasnosti je hlúpe. Čo sa od tých čias zmenilo?

Pre mňa staroverie predovšetkým znamená životnú cestu. Začína sa pochopením vlastnej nedokonalosti. No nie v zmysle kresťanskej ontologickej hriechovosti. Každý je nedokonalý a to ho núti bažiť po duchovnom raste. Je v nás niečo z bohov, nie sme od nich oddelení. Niet tvora a stvoriteľa, ale je človek, ktorý v sebe niečo objavuje. Bohovia, tak ako ich chápeme, to nie sú len sily prírody. Napríklad, Perun – to nie je len blesk na nebi, no to je i naša vôľa k prekonávaniu. Cez obrad zjednocujeme vnútro a vonkajšok.

Preto vonkajšie okolnosti pre nás nie príliš podstatné. Duchovná cesta môže prebiehať rôzne. Može ňou byť kupalská noc alebo aj niečo úplne opačné. No staroverie v prvom rade je úmysel vidieť krásu sveta. Napríklad v liste padajúcom zo stromu. Je to prvotný kontakt s prírodou, s tým životom, ktorého sme súčasťou.

No veď aj pre kresťana môže byť padajúci list prekrásny ako súčasť sveta, stvoreného Bohom?

Predsa v Biblii sa kladie dôraz na niečo úplne iné. Samozrejme aj v kresťanstve boli svätí ľudia, ktorí v sebe niečo objavili. Myslím si však, že nie kvôli dogmatizmu, ale napriek nemu. Napríklad Serafim Sarovskij a nejaký černosotenec (príslušník carskej nacionalistickej organizacie – pozn. prekladateľov) – to sú ľudia, ktorí každý inakšie chápali tento svet, hoci formálne boli obaja kresťania. Preto mám rád ľudí, ktorí nezávisle od svojho vierovyznania sa dokážu tešiť z krásy padajúceho listu.

Pripravuje sa vaša občina na registráciu? A vôbec, aké sú jej pespektívy?

Na prvý pohľad je lepšie, keď existuje nejaké sociálne postavenie, spoločenské uznanie. Ale tu sa skrýva aj nebezpečenstvo: po osvietených, nadšených ľudoch, ktorí založili náboženskú organizáciu, často prichádzajú úplne iní. Povedzme, prví kresťania sa kvalitátívne odlišovali od dnešných tučných farárov. A nechcel by som, aby sme dopadli tak isto.

Domnievam sa, že staroverie v Rusku dostane uznanie ako prastará pôvodná viera nášho národa. Možno sa stane jednou zo štátom uznaných náboženstiev. No akonáhle z neho začnú robiť cirkev, a také pokusy určite budú, bojím sa, že novozbohatlíci začnú svätiť „Mercedesy“ na obetiskách. Preto teraz, kým staroverie nie je ešte registrované, základnú masu starovercov tvoria ľudia nehľadajúci osobné výhody. A to je dobre.

Vaša občina sa kontaktuje so starovercami aj za hranicami Ruska?

Ano. Stretávame sa s litovskou spoločnosťou Romuva. V Litve sa, mimochodom, staroverie stalo jednou z náboženstiev uznávaných štátom. Mám známych, ktorí sa kontaktujú s európskymi a britskými starovercami. No staroverie je silné najmä tým, že je zviazané práve s rodnou zemou, s rodnou prírodou. Vyznávame, že každý národ má právo na vlastný svetonázor, na svoju duchovnosťm no ako sa hovorí – „priúčaj sa múdrosti iných rodov, no nasleduj múdrosti vlastného rodu“.

Neprivádza ťa do rozpakov nedostatok kanonického následníctva? Veď neostal ani jeden volchv, ktorý by mohol odovzdávať tradíciu.

Naša tradícia – to je sama príroda, to je okolitý život. Staroverie – to je prirodzená duchovnosť, ktorá sa opiera o samú prírodu. V určitý moment si človek uvedomí, že je v ňom akýsi náboženský cit. Do tých čias, pokiaľ neprečítal stovky kníh, kým sa nepokúsil vyjadriť tento pocit slovami iných náboženstiev, má naivnú, ale pritom úprimnú, srdečnú vieru a má všetky predpoklady na to, aby túto vieru mohol vyjadriť.

Iná vec je, že existujú rôzne úrovne poznania. Napríklad sú nadaní ľudia (volchvi, žreci) a sú tí, ktorých napríklad zaujímajú bojové umenia. Pre nich je najväčším prejavom viery pred tréningom povedať „Sláva Perunovi!“. No oni nemajú ambíciu pretlačiť sa medzi vedomcov. Stavovstvo je normálny spoločenský jav. Ale nie v tom zmysle, že nie kto je vyššie postavený a niekto nižšie, ale v tom zmysle, v ktorom sa napr. javor líši od brezy. Veď je hlúposť povedať, že je to ten istý strom. Sila, ktorá tvorí múdrosť a vedie nás po duchovnej ceste je Veles – boh múdrosti. Líši sa od boha Peruna, ktorý vedie ľudí bojovou cestou a núti ich hľadať v sebe silu. Je to normálne.

Čo sa týka písomného vysvetlenia tradícií, myslím si, že myšlienky treba zapisovať neustále. To nie je len to, čo bolo napísané raz a navždy. Veď objav života cez seba samého je neustály.

Ako sa staviaš k Velesovej knihe, údajne napísanej v 9. storočí?

Osobne sa domnievam, že Velesovu knihu napísal Miroljubov na začiatku 20. storočia, ale dokazovať to nemienim. Tým nemenej považujem Dobroljubova za volchva, to znamená človekom, osvieteným, ktorý chcel blahé dielo. Patrí mu za to poklona k zemi. Iné je dôležité. Aj keby bola Velesova kniha skutočne starobylé dielo, nič to na tom nemení, pretože staroverie nie je vierou knihy. Každý osvietený človek, každý volchv môže zapísať svoje ponímanie staroveria, čo sa v súčasnosti aj deje.

Musíme si vážiť diela podľa stupňa ich dôležitosti, ktorú preveril čas. Nezávisle od pravosti Velesovej knihy, mnohí z nej berú duchovné myšlienky, ktoré su v podstate pravdivé. O niektorých veciach sa možno, samozrejme, prieť. Napríklad ja nesúhlasím s tým, ako je v nej opísaná etnogenéza Slovanov. No to nie je najhlavnejšia otázka vierouky.

Je pravdou, že v mnohých starovereckých občinách prekvitá nacionalizmus?

Čo sa týka našej občiny, k nacionalizmu vo vulgárnom slova zmysle nemáme blízko. Myslíme si, že láska k svojmu národu sa nemusí merať s nenávisťou voči druhým. Žial, sú ľudia, ktorí v starej viere vidia predovšetkým ideologickú základňu pre boj s inými. No tento boj nevyviera z podstaty viery. Také elementy, pravdepodobne, budú vždy v každom hnutí. Veď aj v kresťanstve sú ľudia, ktorí sa nezaujímajú o to, čím robili svätí.

Nenávisť nesmie človeka zaslepiť. Pretože zmysel staroveria je vnútorný súlad. Ak niekoho nenávidíš, súlad nebude a na svojej duchovnej púti nedosiahneš ničoho. Avšak, ak nepriateľ zachvátil tvoju zem, je potrebné postaviť sa na odpor. Len je potrebný správny prístup.

Stretávate sa s kritikou či s prenasledovaním zo strany predstaviteľov iných náboženstiev?

Niekoľko krát kresťania rozbili naše kapišče (svätyne), no nedošlo k nejakým veľkým konfliktom. Samozrejme, stretávali sme sa aj s negatívnymi postojmi. Prichádzali k nám ľudia, ktorí sa nám vyhrážali. Ale keď sa nám s nimi podarilo po ľudsky porozprávať, vyšlo najavo, že vždy možno nájsť spoločnú reč. Takže v konečnom dôsledku sme sa rozchádzali ako priatelia.

Celý problém je v nepochopení. Vďaka kresťanskej propagande slovo sa staroverie (pohanstvo) vždy spájalo s niečím primitívnym. Ale toto je nesprávne myslenie. Väčšina ľudí sa nenamáha samostatne dopátrať sa pravdy. Vyjadrujú povrchné myšlienky, ktoré nie sú odvodené z ich chápania problému, ale sú vnútené kazateľmi.

Je v súčasnej dobe v Rusku mnoho starovercov?

Každý človek v určitý moment svojho života pociťuje svoje príslušenstvo k rodným koreňom. Skúmaním ruskej kultúry a pokúšajúc sa pochopiť korene väčšiny kresťanských sviatkov, náhle pochopí, že ich korene sú staroverecké a i on sám je v mnohom staroverec. Aj keď Tertulián povedal, že duša je od prírody kresťanská, my si myslíme, že duša je od prírody staroverecká.

Staroverecké občiny existujú prakticky v každom meste, i keď veľkých organizácií doteraz niet. Súdiac podľa internetu a osobných stretnutí, ľudí, ktorí sympatizujú s našou prastarou vierou, je dostatočne mnoho. V Moskve možno hovoriť nie o tisícoch, ale o desaťtisícoch. A to aj napriek tomu, že ani jedna z občín neuskutočňuje verejnú propagáciu. Sú prípady, že niekto zverejní článok na internete, alebo pozve známych na obrad. Ale to sa nedá s kresťanskou, alebo sektárskou propagandou porovnávať.

Porozprávaj o vašich vydanách publikáciách.

Naša občina už od roku 1998 vydáva knihy. Žiaľ, neveľký počet výtlačkov, pretože vo väčšine prípadov ich vydávame z vlastných zdrojov. Zverejňujeme popisy obradov, aj starovereckú poéziu. Pritom sa snažíme klásť dôraz nie na ideológiu, ale na svoje chápanie sveta.

Prednedávnom sme vydali knihu obradov – obradník. Je zaujímavá tým, že od čias kniežaťa Vladimíra je to prvá publikácia, ktorá popisuje starovereckú bohoslužbu. Samozrejme netvrdíme, že v predkresťanskej Rusi vyzerala táto bohoslužba presne takto. V tých časoch potreby ľudí, aj samotní ľudia, boli iní. Samotný fakt, že kniha bola vydaná je, podľa mňa, podstatná udalosť v starovereckom hnutí.

Potom odkiaľ beriete obrady?

Každý obrad sa začína z vnútorných pohnútok. Povedzme človek prišiel do lesa, rozložil oheň a povedal: Sláva bohom! Na začiatku nemyslí čo robiť ďalej, ale niečo cíti. Postupne sa vypracúvajú zaklínadlá, vzývania bohov, modlitby. Na to existujú volchvovia (vedomci)

Okrem toho do prvej polovice 20. storočia v kresťanskom prostredí sa dochovalo veľa ľudových sviatkov. Je známe, aký mali priebeh, ako sa pri nich postupovalo. Na základe toho je možné rekonštruovať obrad. A tu sa dá hovoriť o priamom nasledovaní tradícií.

článok prevzatý z ruských novín Nezavisimaja gazeta

Medzitým Dáni, ktorí vedeli o Boguslavových zámeroch, vyslali do oblasti Rujany silné loďstvo. 20. mája 1184 priplávalo dánské loďstvo na úroveň mysu Darsin. Nepriateľské loďstvá stáli blízko seba, ale nevedeli o sebe, lebo hustá hmla obmedzovala viditeľnosť.

O protivníkovom loďstve sa prvý dozvedel Absalon a takisto prvý sa rozhodol zaútočiť. Aj Boguslav dostal správu o blížiacich sa lodiach, ale pretože protivníka neočakával, usudzoval, že sú to lode západných Slovanov, ktoré mu idú na pomoc. Za tento omyl draho zaplatil.

Boguslav síce pre každý prípad svoje lode rozostavil do bojového tvaru a nákladným lodiam nariadil, aby zakotvili za nimi, ale v skutočnosti nebol na bitku pripravený a nemohol klásť odpor silnejšiemu protivníkovi. Dánske loďstvo náhlym útokom prelomilo zostavu Boguslavových lodí a preniklo k bezbranným dopravným lodiam. Keď Boguslav videl, že situácia je beznádejná, nariadil bojovým lodiam ustúpiť, ale zakotvené nákladné lode padli do dánskych rúk.

zdroj: Edmund Kosiarz – Námorné bitky
Nakladateľstvo Pravda, 1982

A poslali Drevľania najlepších mužov svojich, počtom dvadsať, na lodi k Oľge, a pristáli s loďou pod Boričevom. Veď voda vtedy tiekla popod Kyjevskú horu a ľudia sídlili nie na Podole, ale na hore. Mesto Kyjev vtedy bolo tam, kde je teraz dvor Gordjatu a Nikifora, a kniežací dvor bol v meste, kde je teraz dvor Borotislava a Čudina, a miesto pre lov vtákov bolo mimo mesta; bol mimo mesta aj iný dvor, kde teraz stojí dvor domestika, poza chrámom svätej Bohorodičky; nad horou bol vežový dvor – bola tam kamenná veža.

I povedali Oľge, že prišli Drevľania, i pozvala ich Oľga k sebe a povedala im: „Hostia dobrí prišli“. A odvetili Drevľania: „Prišli, kňahyňa“. A povedala im Oľga: „Tak hovorte, prečo ste prišli sem?“. Odpovedali potom Drevľania: „Poslala nás drevľanská zem s takýmito slovami – Muža tvojho sme zabili, tak ako muž tvoj, ako vlk, rozkrádal a lúpil, a naše kniežatá sú dobré, pretože zveľaďujú drevľanskú zem, – vydaj sa za kniežaťa nášho Mala“

Povedala im potom Oľga: „Ľúbezná mi je reč vaša, muža môjho už nič nevzkriesi, preto chcem vám zajtra vzdať česť pred ľuďmi svojimi; teraz však choďte k svojej lodi a uložte sa v lodi, veľkolepej, a zajtra pošlem pre vás, a vy hovorte: „Nejdeme na koňoch, ani pešo nepôjdeme, no poneste nás v lodi“, – a ponesú vás v lodi“ a prepustila ich k lodi.

Oľga potom prikázala vykopať jamu veľkú a hlbokú na vežovom dvore, vo vnútri mesta. Na nasledujúce ráno, sediac na veži, poslala Oľga pre hostí, a prišli k nim a povedali: „Volá vás Oľga pre česť veľkú“. Oni potom odvetili: „Nejdeme ani na koňoch, ani na vozoch a ani pešo nejdeme, no poneste nás v lodi“.

A odvetili Kyjevčania: „To je poroba; knieža náš je zabitý a kňahyňa naša chce ísť za vaše knieža“, a poniesli ich v lodi. Oni potom sedeli ,hrdo, bokom a vo veľkých náhrudných plechoch. A priniesli ich na dvor k Oľge, a ako ich niesli, tak ich vrhli vskutku aj s loďou do jamy. A, skloniac sa k jame, spýtala sa ich Oľga: „Dobrá je vám táto česť?“.

Oni potom odvetili: „Horšie od Igorovej smrti“. A rozkázala zasypať ich za živa; i zasypali ich. A poslala Oľga k Drevľanom a odkázala im: „Ak ma skutočne žiadate, pošlite najlepších mužov, aby som s veľkou cťou išla za vaše knieža, inak ma nepustia kyjevskí ľudia.“

Počujúc o tom, vybrali Drevľania najlepších mužov, spravujúcich drevľanskú zem, a poslali ich za ňou. Keď potom Drevľania prišli, Oľga prikázala pripraviť baňu (kúpeľ), hovoriac im takto: „Po umytí prídte ku mne“. A potom zakúrili v bani a vošli do nej Drevľania a začali sa umývať; zavreli za nimi baňu a rozkázala Oľga zapáliť ju od dverí, a zhoreli tu všetci.

I poslala k Drevľanom so slovami: „Hľa, už idem k vám, pripravte medu mnoho v meste, kde zabili muža môjho, nech si poplačem na mohyle jeho a urobím tryznu za svojím mužom“. Oni, počujúc o tom, pozvážali množstvo medu a zavarili ho. Oľga potom, vziac so sebou neveľkú družinu, vydajúc sa naľahko, prišla k mohyle svojho muža a oplakala ho. A rozkázala ľuďom svojim nasypať vysoký kopec mohylný, a keď ho nasypali, prikázala urobiť tryznu. Po tomto začali Drevľania piť a prikázala Oľga otrokom svojim, any ich obsluhovali.

A povedali Drevľania Oľge: „Kde je družina naša, ktorú sme poslali za tebou?“. Ona potom odvetila: „Idú za mnou s družinou môjho muža“.

A keď sa Drevľania opili, rozkázala Oľga otrokom svojim piť na ich česť a sama odišla neďaleko a prikázala družine porúbať Drevľanov, a posekali ich na päť tisíc. A Oľga sa vrátila do Kyjeva a zobrala vojsko na ostatných.

V roku 6454 (946). Oľga so synom svojím Svjatoslavom zobrala mnoho chrabrých bojovníkov a vytiahla na drevľanskú zem. I vyšli Drevľania proti nej. A keď sa zišli obe vojská pred zrážkou, Svjatoslav hodil kopiju do Drevľanov a kopija preletela medzi uši koňa a udrelo koňa po nohách, lebo bol Svjatoslav ešte dieťa.

A povedali Sveneld a Asmud: „Knieža už začal; nasledujme, družina, za kniežaťom!“ A porazili Drevľanov. Drevľania potom ustúpili a zatvorili sa vo svojich mestách. Oľga potom namierila si to so synom svojím k mestu Iskorosteňu, tak ako tí zabili jej muža, a obľahla so synom svojím mesto a Drevľania sa zatvorili v meste a úporne sa bránili z mesta, lebo vedeli, že zabijúc knieža, nemôžu sa nič spoľahnúť.

I obliehala Oľga celé leto, nemohúc dobiť mesto, rozhodla sa tak: poslala ona k mestu so slovami: „Do čoho sa chcete dosedieť? Veď všetky vaše mestá sa mi už vzdali a súhlasili s daňou a už obrábajú svoje nivy a zeme; a vy, odmietajúc platiť daň, chystáte sa umrieť od hladu“. Drevľania potom odvetili: „My by sme ti radi platili daň, ale veď ty sa chceš mstiť za muža svojho“.

Odkázala im potom Oľga: „Už som sa pomstila za zabitie svojho muža, keď ste prišli do Kyjeva, i po druhý raz, i po tretí raz – keď som vystrojila tryznu za svojho muža. Viac sa už nechcem mstiť, chcem len vziať od vás neveľkú daň a, uzatvoriac s vami mier, pôjdem preč“.

Drevľania sa potom opýtali: „Čo chceš od nás? My ti radi dáme mech a kožušiny“. Ona potom povedala: „Niet u vás teraz ani medu, ani kožušín, preto prosím u vás o nemnoho: dajte mi od každého dvora po tri holuby a tiež po tri vrabce. Veď ja nechcem na vás uvaliť takú ťažkú daň, ako môj muž, preto vás žiadam o tak málo. Vy ste zoslabli v osade, preto vás aj prosím o takú maličkosť“. Drevľania potom, tešiac sa, vyzbierali od dvora po tri holuby a po tri vrabce a poslali k Oľge s poklonou.

Oľga im potom povedala: „Hľa, vy ste sa pokorili mne a môjmu dieťaťu, choďte do mesta, a ja zajtra od neho odtiahnem i pôjdem do svojho mesta“. Drevľania potom s radosťou vošli do mesta a povedali o všetkom ľudom, a radovali sa ľudia v meste. Oľga potom, rozdajúc vojakom po holubovi, alebo po vrabcovi, rozkázala priviazať každému holubovi i vrabcovi zápalku, zabalenú v neveľkej plachietke, a priviazanou nitkou ku každému.

A keď sa začalo zmrákať, rozkázala Oľga pustiť holubov i vrabcov. Holuby aj vrabce potom zaleteli do svojich hniezd: holuby do holubníkov a vrabce pod strechy, a tak sa vznietili – niekde holubníky, niekde príbytky, niekde šopy, niekde senníky, a nebolo dvora, kde by niečo nehorelo, a nebolo možné hasiť, lebo vo všetkých dvoroch horelo. I utekali ľudia z mesta a prikázala Oľga vojakom svojim pochytať ich. A ako dobila mesto a zapálila ho, mestských starejších vzala do zajatia, niektorých ľudí pobila, a iných odovzdala do otroctva mužom svojim a ostatným uložila platiť daň.

I uložila na nich ťažkú daň: dve časti dane išli do Kyjeva a tretia do Vyšgorodu k Oľge, lebo bol Vyšgorod mestom Oľginým. I tiahla Oľga so synom svojím i so svojou družinou po drevľanskej zemi, ustanovovala dane i poplatky, i uchovali si mestá jej stanovištia a loviská. I prišla do mesta svojho Kyjeva so synom svojím Svjatoslavom a pobudla tu rok.

V roku 6455 (947). Vydala sa Oľga k Novgorodu i ustanovila po Mste pogosty a dane i po Luge obroky a dane a loviská jej zachovali sa po celej zemi, i sú dôkazy o nej, i miesta jej i pogosty, i sane jej stoja v Pskove i doteraz, a po Dnepre sú miesta jej pre lov vtákov, i po Desne, i dochovala sa dedina jej Olžiči dodnes. A tak, ustanoviac všetko, navrátila sa k synovi svojmu do Kyjeva a tam prebývala s ním v láske.

Po obvode boli nepravidelne umiestnené kolové jamy. V západnej časti boli 4 kolové jamy umiestnené v južnej časti a tvorili obdĺžnik. V tomto obdĺžniku bolo ohnisko vyplnené popolom a uhlíkmi z duba. Pri ohnisku sa našla časť lebky tura. Severne od ohniska sa našli zvyšky malých krátkodobých ohnísk. V zásype sa našli črepy a zvieracie kosti.

Interpretácia

Išlo o kultový Slovanský objekt. Priestor pre úkony žreca bol v západnej časti, kde sa nachádzali už spomenuté kolové jamy v tvare obdĺžnika – išlo v podstate o základy ľahkej drevenej konštrukcie, pod ktorou bolo ohnisko s priemerom 80 cm. Zrejme šlo o priestor pre večný oheň súvisiaci s kultom Perúna. Toto tvrdenie podporuje výskyt dubových uhlíkov a lebka tura, ktorá bola zrejme umiestnená na vrchole strechy. Na východnej strane boli menšie ohniská, ktoré zrejme slúžili na súkromné obrady, zatiaľ čo veľké ohnisko slúžilo pre kmeňové obrady. Dvojice kolových jám sú stopy po drevených idoloch. Svätyňa bola opustená v 9.storočí. Dôvody nie sú presne známe.

Počínajúc 18. storočím budú strety kultúr čím ďalej tým tvrdšie. Do Volyňska a na Ukrajinu sú povolané žandárske hliadky, ktoré majú dohliadať na dediny a zabrániť mladým sa schádzať. V Srbsku od roku 1833 hrozí knieža Miloš v rôznych dekrétoch väzením a výpraskom.

Aj keď štát a cirkev dosahujú len čiastočné úspechy a ani tými najtvrdšími represáliami sa im nepodarí vymiesť staré slobodné zvyky, stáva sa, že spoločenstvá samé robia autocenzúru, pretože hry teraz nadobúdajú povahu sexuálnych a alkoholických orgií a už nemajú žiadnu spoločenskú ani rituálnu funkciu. Okrem toho veľa mladých ľudí má teraz v sebe pocit hriechu, takže sexuálne hry sa pre nich samotných stávajú len zdrojom vyjadrenia ich vývoja.

Pomaly, ale čím ďalej výraznejšie sa aj medzi Slovanmi vkráda zvyk, ktorý vedie spoločnosť a teda ženícha k tomu, aby vyhľadával bezúhonnú nevestu. Rovnako ako v klasických patriarchálnych spoločnostiach, tak aj v slovanskom svete sa rozšírili rôzne spôsoby, ako skontrolovať, či prišlo k deflorácii. Bolo tiež zistené, že v slovanských krajinách mávala často požiadavka na nevestinu bezúhonnosť účel zachovať zdravé stádo.

Ak uvážime, že stará slovanská spoločnosť bola prevažne poľnohospodárska, je potom zrejmé, že tabu panenskosti je niečo, čo prišlo nepochybne zvonku a čo sa v spoločnosti uchytilo tiež vďaka tomu, že časom sa rozšírili kultúry pastierskeho typu. Tak sa aj v slovanských krajinách stretneme s prípadmi, nie však obvyklými, kedy sa panenstvo nevesty dokazovalo skúmaním prádla. To nás odkazuje opäť k slávnemu “vexillum castitatis”, teda k zakrvácanej plachte či bielemu plátnu, ktoré sa po svadobnej noci ukazuje priateľom a rodičom, ako sa dodnes deje v niektorých miestach južného Talianska a v arabskom svete.

Nie je mi známe, že by boli robené špeciálne bádania zamerané na postupujúci zvyk trestať slovanské nevesty, ktoré nie sú panny. Pokiaľ v Rusku pravoslávny pop nepotvrdil panenstvo nevesty, nútil ju, aby na druhý deň po svadbe trikrát obišla kostol po kolenách. V iných slovanských krajinách, predovšetkým na Ukrajine a v Bulharsku, sa však dochádza až k prehnanému zaobchádzaniu so ženami, porovnateľnému len s niektorými africkými oblasťami, zrejme vzhľadom k príliš veľkej poddajnosti slovanskej spoločnosti voči tomu, čo sa násilím požaduje od prostých a čistých vzťahov.

Ale slovanské rodiny si dávali dobrý pozor, aby takéto dôkazy neposkytli, vzhľadom k tomu, že len zriedka sa našla rodina s nedotknutou nevestou. Podľa Lubora Niederleho napríklad v oblasti Uherského Brodu bolo na sklonku 19. storočia viac ako 90 % neviest deflorovaných pred svadbou.

Cirkevného pôvodu budú pravdepodobne aj tie tabu, ktoré sa niekedy vytvárali okolo menštruačnej krvi, ktorá sa kedysi pravdepodobne používala na prípravu magických nápojov lásky a okolo samotnej menštruujúcej Slovanky. V prvých rokoch 20. Storočia bolo poukazované na to, že sa v Poľsku často zakazovalo menštruujúcej žene vstúpiť do kostola. Je tiež známe, že v Rusku nesmela menštruujúca žena piecť pre muža chlieb a že v Rusku a v Srbsku sa ženy počas ich dní mali skrývať pred rodinnými príslušníkmi (alebo cudzími ľuďmi) mužského pohlavia. Príkladov z etnografickej literatúry by sme mohli uviesť veľa.

Z toho, čo bolo doteraz povedané, snáď možno načrtnúť, ako vyzerala tradičná slovanská morálka: úplná sexuálna sloboda v dobe dospievania za účelom preskúmania vlastného tela a schopnosti uspokojiť partnera i ako všeobecný vzťah síl mladosti k prírode, stálosť manželského zväzku, aby bol zaistený zdravý rast potomstva, aby sa potom žena začala sexuálne správať usadnutejšie a v zásade menej promiskuitne.

Aj napriek zákazom sa nikdy nepodarilo definitívne potlačiť jadro tradičnej kultúry, ktorá videla v sexe dôležitý moment pre dospievanie mladých, aj keď magické príznaky už neprichádzali do úvahy.

V určitých momentoch a situáciách sa tolerovalo ako mnohoženstvo, tak aj mnohomužstvo. Ako pomerne známy príklad mnohoženstva môžeme uviesť Vladimírov “hárem” (5 manželiek a 200 až 300 súložníc v každom z veľkých miest Rusi) a Samov (12 manželiek) alebo rôzne dekréty moskovských patriarchov, ktorí od 16. storočia oficiálne prehlasovali, že nepovažujú za cudzoložstvo spojenie ženatých mužov so slobodnými dievčatami. Ako príklad mnohomužstva pripomeňme už spomenutý zvyk snochačestva. Ďalej možno prihliadať aj k známe citácii Ibn-Fadlana ohľadne zvyku slovanských žien, ktoré po smrti svojho pána najprv súložia so všetkými mužmi v komunite a potom líhavajú so šiestimi z jeho najbližšieho príbuzenstva.

Zdá sa teda, ako by v základe sexuálneho a spoločenského správania u starých Slovanov boli príkazy “neolitického” typu, totiž uctievanie plodnosti, a to na úkor nejednoznačného a väčšinou málo zrozumiteľného poňatia sexuálnej “vernosti”, aspoň v predmanželskom období.

Iný prvok, ktorý nás vracia do obdobia “neolitu” starej slovanskej spoločnosti, sa týka pôrodných zvykov slovanských žien. K pôrodu prichádzala žena väčšinou po tom ako žila skrytá v ústraní. To môže viesť k domnienke, že u slovanských žien pretrvávala, tak ako u žien pravekých, obava z prítomnosti zlých duchov, ktorí by mohli pôrod narušiť. Je nám známe, že pôrodné metódy, dnes nazývané “aktívne”, kedy si žena v priebehu pôrodu vyberá polohu, ktorá jej najviac vyhovuje, boli praktikované odjakživa, navzdory nedávnej a obzvlášť dnes všemocnej byrokracii a lekárskej domýšľavosti.

Je typické, že na rozdiel od valnej väčšiny moderných európskych štátov stratili niektoré slovanské štáty len v posledných rokoch povedomie o tom, čo boli ich tradičné sexuálne zvyky. Ešte v auguste roku 1990, uprostred rozhovorov o tom, či má byť pornografia v Juhoslávii povolená alebo nie, upozornila jedna psychologička v istom vysokonákladovom denníku, že by sa stačilo spýtať vlastných babičiek, čo robili, keď boli mladé, na dedinských slávnostiach, a prestali by sme sa pohoršovať.

Iným príkladom slovanskej špecifickosti by mohla byť maximálna blahosklonnosť, s ktorou sa v Českej republike pozerá na problém znásilnenia, zvlášť keď k nemu príde v opitosti. Požiadavka Vojenskej polície Spojených štátov amerických potrestať dvoch českých vojakov z kontingentu IFOR v Bosne, ktorí podľa americkej interpretácie “znásilnili” americkú vojačku, s ktorou predtým niečo popili, bola odmietnutá, ako vysvetľovali vysoké české vojenské miesta, pretože takýto akt v podobnej situácii nie je v rozpore so zákonmi a kultúrnymi zvyklosťami krajiny, odkiaľ obidvaja vojaci pochádzajú. Toto tvrdenie a k tomu štatistické údaje hovoriace o hrozných počtoch prípadov sexuálneho násilia, ku ktorým sa české ženy priznávajú, ale ktoré nenahlásia, môže byť jedine výzvou k ďalšiemu bádaniu nad minulosťou, aby bolo možné pochopiť prítomnosť i s jej anomáliami.

Že moderný svet prináša anomálie, bolo jasné už starým Slovanom, ktorých predstava sveta, spojená s opakovaním sa doby, v ktorej sex predstavoval jednu z hlavných znakov obrody, bola úplne “ľahostajná” k akémukoľvek pokroku, ktorý mohol zaručiť takzvané “lepšie” životné podmienky.