Promiskuitné správanie oboch pohlaví bolo v spoločnosti bežné. Správy z 10. storočia už hovoria o trestoch za cudzoložstvo. Tieto správy však iba potvrdzujú, ako ľahko sa dala nájsť tá "stratená harmónia" s prírodou, ktorú kresťanský svet zatratil. Thietmar Merseburský napríklad písal o tom, že "žene, ktorá cudzoložila, obrezali labia, odrezanú kožu zavesili na dvere domu, v ktorom bývala, na postrach vstupujúcim". Podobné formy represie boli však už súčasťou urbanizovaného spoločenského prostredia, silno ovplyvneného feudálnou kresťanskou kultúrou, ktorá práve v tej dobe dosahovala značný rozmach. S christianizáciou však prichádza aj žírenie písma a teda aj správ o zvykoch prostého ľudu. Existuje napríklad nesmierne veža cirkevných kázaní proti znesväcovaniu manželského lôžka.

Vďaka práci etnografov máme aj doklady o tom, že u Slovanov manželské lôžko nikdy nepredstavovalo neprekonateľnú hranicu. Skutočnosť ako taká sa naozaj podstatne líši od toho, čo sa obyčajne o slovanských národoch hovorí. Napríklad roľníci na Volge nechávali na pokoji muža, ktorý sa dopustil cudzoložstva s manželkou vojaka, pretože "soldatka sčitaetsja vydelennoju ot selskogoto obžčestva", mohla sa teda správať, ako uznala za vhodné. V Polesí mohla mať žena vojaka mnoho milencov, bez toho, aby jej to manžel po návrate vyčítal. V Poľsku bolo prípustné, že žena bude neprítomnému manželovi neverná a to so súhlasom jej rodičov, "aby domácnosť neprišla nazmar", jednak preto, že pre dobrý chod hospodárstva bola mužská ruka považovaná za potrebnú a po druhé z obavy z budúcnosti, keby rodina nemala dostatok synov. V Litve sa rodičia vdovu snažili prehovoriť, aby priviedla domov nového manžela a pokiaľ sa zdráhala znovu sa vydať, podnecovali ju k súžitiu "na slovo" pričom deti narodené z tohto zväzku považovali za legitímne, to znamená, že mali právo dediť rovnako, ako deti zo zväzku manželského , teda ako deti jednej matky, aj v prípade, že išlo o majetok patriaci prvému mužovi. Vdova mala úplnú voľnosť. V Slavónii býval napríklad hon na slobodných mládencov, ktorý usporadúvali vdovy, prirovnávaný k vodám Sávy, neustále zmietaný vlnami.

Inak povedané, ľudový zvyk pripúšťa, aby neužívané svadobné lôžko bolo k dispozícii manželke, asi ako neobrábané pole môže zorať cudzí človek. Ani žena, ani pole nesmú zostať ladom. Je to zvyk, ktorým sa vysvetľuje "snochačestvo" východných a južných Slovanov, to znamená právo, ktoré si osobuje svokor, líhavať so nevestou, ak nie je syn dostatočne zrelý alebo nie je prítomný. Nejde pri tom o to, že by manželské puto bolo nepevné, ani o túžbu, ale o splnenie požiadavky plodnosti.

U Slovanov neexistuje princíp legitímneho potomstva, veď ani v súčasných českých zákonoch nie je spomenutá skúška DNA, ani očividne odlišná farba pleti dieťaťa nedáva zákonitému otcovi právo neuznať potomka, ktorého jeho manželka počala s iným mužom. Tento problém unikol aj Malinowskému (1927), ktorý v Sex and Repression in Savage Society napísal: "Nepoznám jediný príklad v etnologickej literatúre, kedy by sa nemanželským deťom dostalo rovnakého spoločenského postavenia ako deťom z lôžka manželského. Malinowski“ sa narodil v Krakove. Stačilo by mu prejsť sa do niektorej susednej dediny v Haliči, alebo v Sliezsku a našiel by to, čo v etnografických statiach napísaných o vzdialených ostrovoch nebolo. Keď sa v okolí Chelmu rozchýrilo, že niektorá slobodná dievčina otehotnela, všetci sa predbiehali, kto bude budúcemu dieťaťu kmotrom, pretože byť kmotrom nemanželského dieťaťa prináša šťastie. Je pravda, že na Ukrajine, v Karpatách a v Sliezsku sa ponáhľalo s tým, aby si tehotná dievčina nasadila čepiec vydanej ženy, ale cieľom tohto aktu pôvodne nebolo ju pokoriť, ale jej stav zverejniť a predísť tak vražde dieťaťa, čo by na dedinu privolalo veľké nešťastie. U Veľkorusov na Sibíri narodenie dieťaťa pred svadbou dievčinu nezneuctilo, obzvlášť ak to bol syn. Dievčatá samé sa správali zhovievavo ku svojim tehotným kamarátkam. V bieloruskej rodine boli nemanželské deti brané ako manželské. V Samarskej gubernii sa s nemanželskými deťmi, a tých bolo mnoho, zaobchádzalo vždy ako s ostatnými.

Komparatívne štúdie dokazujú, že takéto zaobchádzanie s nemanželskými deťmi možno považovať za slovanské, lebo sa s ním stretávame vo všetkých oblastiach slovanského sveta. Poňatie legitimity potomkov bolo istotne prijaté až po pokresťančení Slovanov a rozhodne sa do všeobecného práva týchto národov dostávalo iba s ťažkosťami. V Poljici zostáva dievčina s nemanželskými deťmi u otca a pokiaľ sa k nej rodina správa benevolentne, dostane svoj diel dedičstva po otcovi a jej deti potom po nej. Na Ukrajine dochádza dokonca k takému extrému, že nemanželské deti majú väčšie práva než deti manželské, pretože dedia nielen po otcovi, ale aj po matke.

Samozrejme časom tieto zvyky ustupovali čím ďalej tým viac do úzadia a zvyk trestať sa rozšíril i do tých najvzdialenejších kútov slovanskej civilizácie. Slovanskí roľníci už nie sú šťastní ako v dobách prirodzenej kultúry (chybne nazývanej aj "pohanská"), keď ich dcéry porodia pred svadbou. Väčšinou ich za to trestajú, ale ich "previnenie" nenechajú dopadnúť na hlavu potomstva.

Rozvod bol tolerovaný bez problémov. V Bulharsku sa žena mohla rozviesť, ak bol muž impotentný, homosexuálny alebo ak s ňou zle zaobchádzal. Manžel sa zasa mohol rozviesť, ak bola žena neplodná, stará alebo chorá, tieto tri dôvody boli platné však aj v prípade žiadosti o rozvod zo strany manželky. Už knieža Jaroslav potieral zvyk zbavovať sa ťažko chorých alebo slepých žien. Zrejme sa však týmto spôsobom správali aj ženy, lebo knieža vyhlásil: takže i žene nevozmožno pustiti muža. Manželka, s ktorou bolo zle zaobchádzané, sa obyčajne chodila sťažovať k svojmu rodu; podnet na rozvod mohol vyjsť z akejkoľvek strany a rozvedené strany mohli slobodne znova vstupovať do manželstva.

Aby však manželka mohla od svojho manžela ujsť, musela mať podporu svojho rodu. Obvykle sa s manželom uzmierila a vrátila sa k nemu. Málokedy sa dospelo k definitívnemu rozvodu. V každom prípade sa zdá, že sa odjakživa rozvádzali ženy, obzvlášť pokiaľ boli ešte nažive ženini rodičia, alebo aspoň matka. Alarmujúci dojem, ktorým obyčajne pôsobí čítanie komentárov k dnešným štatistikám týkajúcich sa rozvodov v krajinách bývalej Varšavskej zmluvy, je teda neopodstatnený. Ide o dlhodobý jav, ktorý už v roku 1864 zaznamenal Dobrjakov vo svojej práci o ruskej žene v predmongolskom období. Tento historik si už vtedy všimol, že ruská žena je naozaj nezávislá, manželstvá bývajú nepevné a že často ženy sa usilujú o ich zrušenie.

Počas celého stredoveku v srbských dynastiách a bosniackych urodzených rodinách platila domačicina prísaha, domačica dostávala plat a zúčastňovala sa porady hodnostárov, čo boli výsady, aké sa nedostávali slovanskej žene na pobreží, kde pôsobil vplyv západného zákonodarstva. Ak teda historické a etnografické podklady súhlasia a potvrdzujú nadradenosť ženských práv v slovanskej spoločnosti, potom sa nemožno čudovať, že dnes nie je potreba feminizmu pociťovaná tak silno ako na západe.

Západný feminizmus posledných rokov hľadá oporu v mytológii a nie je náhodou, že v kulte Wicca sa stále častejšie objavuje Veľká Matka. U Slovanov neolitický kult Veľkej Matky časom, zdá sa, zoslabol, ale nikdy úplne nevymizol. Už samo slovo rod znamená podľa Vasmera čosi plné života, plodného, skutočného, a práve zo slova rod sa odvodzujú významy "rodiť", "pôrod" a pod. Trubačov upozorňuje, že vzhľadom k tomu, že "roždiť" je typicky ženský výraz, má v niektorých slovanských dialektoch rod význam "rod ženy". To sa však neobmedzuje len na "niektoré slovanské dialekty". V jednej ľudovej piesni zo Slavónie sa spieva: "nema roda dok ne rodi mama". Existujú ukrajinské tradície "rodu", ktorý utvárajú potomkovia spoločnej pramatky. V Radomi v Poľsku sa verí, že každá matka sedí na nebi s roztiahnutými nohami a medzi nimi stoja v rade všetky deti, ktoré porodila na zemi. Tie deti porodili svoje deti a tak sa vytvára obrovský trojuholník, ktoré základňa nie je nikdy definitívna, možno až na konci sveta a jej vrchol tvorí Matka ľudského pokolenia.

K tomu je potrebné dodať, že u Kučov z Čiernej Hory sa klan alebo "bratstvo" nazýva tiež "štrbu" (lono). V Bosne sa na označenie "bratstva" používa termín srce (vagína). Napríklad sa hovorí: Od mog srca pet kuca.

Ak ešte zostaneme v juhoslovanských oblastiach, nie je istotne pochýb o tom, že ak stretneme aj dnes v Čiernej Hore muža s prázdnymi rukami na koni a ženu idúcu pešo s nákladom 60-70 kg, ide o zrejmý výraz ženskej podriadenosti. Ale aj v kultúrach, kde bolo vyššie postavenie ženy dokázané, ako na Trobriandoch, nosia ženy náklady, aby mohli muži s volnými rukami čeliť neočakávanému nebezpečenstvu.

Je však zároveň jasné, že dnes iba málokto bude považovať postavenie ženy v slovanskej spoločnosti za aspoň rovnocenné s mužom, pokiaľ do týchto krajín zavíta a stane sa tu svedkom scén, pri ktorých opití Rusi zaobchádzajú neľudsky so svojimi družkami, alebo toho, ako dnes v rodine vládne muž. V zásade však ide o aplikáciu kódexu, ktorý možno vyzerá ako výhodný pre mužov, nemá však nič spoločného s tradičným poňatím, ktorého radikálny rozvrat viedol k vytvoreniu nerovnováhy a to aj v psychológii samotných mužov.

1. Sexuálny život starých Slovanov - Úvod
2. Sexuálny život starých Slovanov - Na počiatku bola takisto žena
3. Sexuálny život starých Slovanov - Cudzoložstvo, vernosť
4. Sexuálny život starých Slovanov - Predmanželský sexuálny život a prosebné rituály
5. Sexuálny život starých Slovanov - Represívne zásahy proti tradičným zvykom

Komentárov: (1)

Pridávať komentáre môžu iba registrovaní užívatelia.
Zaregistrujte sa, alebo sa prihláste.

Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6
AkoComment © Copyright 2004 by Arthur Konze - www.mamboportal.com
All right reserved