Kapišča svätej Rusi – Sergej Šabuckij

„Možno sa staroverie stane jednou zo štátom uznávaných náboženstiev Ruska“ hovorí zakladateľ moskovskej občiny Rodoľubie.

V poslednom čase sa v Rusku súčasne s monoteistickými náboženstvami obnovuje aj staroverie. Deje sa tak nepozorovane ako pre širokú verejnosť, tak aj pre bádateľov. Rusko-slovanská rodnoverecká občina Rodoľubie, založená začiatkom roku 1998, je jednou z najvýznamnejších starovereckých spolkov v Moskve. O tom, ako žijú staroverci v súčasnom Rusku, porozprával nášmu korešpondentovi zakladateľ občiny volchv Veleslav (občianskym menom Ilja Čerkasov)

Veleslav, ty si kedysi hovoril, že v súčasnom svete nemožno byť starovercom. Behať nahý po lese na kupalskú noc a zápasiť so „semenom kresťanstva“ v súčasnosti je hlúpe. Čo sa od tých čias zmenilo?

Pre mňa staroverie predovšetkým znamená životnú cestu. Začína sa pochopením vlastnej nedokonalosti. No nie v zmysle kresťanskej ontologickej hriechovosti. Každý je nedokonalý a to ho núti bažiť po duchovnom raste. Je v nás niečo z bohov, nie sme od nich oddelení. Niet tvora a stvoriteľa, ale je človek, ktorý v sebe niečo objavuje. Bohovia, tak ako ich chápeme, to nie sú len sily prírody. Napríklad, Perun – to nie je len blesk na nebi, no to je i naša vôľa k prekonávaniu. Cez obrad zjednocujeme vnútro a vonkajšok.

Preto vonkajšie okolnosti pre nás nie príliš podstatné. Duchovná cesta môže prebiehať rôzne. Može ňou byť kupalská noc alebo aj niečo úplne opačné. No staroverie v prvom rade je úmysel vidieť krásu sveta. Napríklad v liste padajúcom zo stromu. Je to prvotný kontakt s prírodou, s tým životom, ktorého sme súčasťou.

No veď aj pre kresťana môže byť padajúci list prekrásny ako súčasť sveta, stvoreného Bohom?

Predsa v Biblii sa kladie dôraz na niečo úplne iné. Samozrejme aj v kresťanstve boli svätí ľudia, ktorí v sebe niečo objavili. Myslím si však, že nie kvôli dogmatizmu, ale napriek nemu. Napríklad Serafim Sarovskij a nejaký černosotenec (príslušník carskej nacionalistickej organizacie – pozn. prekladateľov) – to sú ľudia, ktorí každý inakšie chápali tento svet, hoci formálne boli obaja kresťania. Preto mám rád ľudí, ktorí nezávisle od svojho vierovyznania sa dokážu tešiť z krásy padajúceho listu.

Pripravuje sa vaša občina na registráciu? A vôbec, aké sú jej pespektívy?

Na prvý pohľad je lepšie, keď existuje nejaké sociálne postavenie, spoločenské uznanie. Ale tu sa skrýva aj nebezpečenstvo: po osvietených, nadšených ľudoch, ktorí založili náboženskú organizáciu, často prichádzajú úplne iní. Povedzme, prví kresťania sa kvalitátívne odlišovali od dnešných tučných farárov. A nechcel by som, aby sme dopadli tak isto.

Domnievam sa, že staroverie v Rusku dostane uznanie ako prastará pôvodná viera nášho národa. Možno sa stane jednou zo štátom uznaných náboženstiev. No akonáhle z neho začnú robiť cirkev, a také pokusy určite budú, bojím sa, že novozbohatlíci začnú svätiť „Mercedesy“ na obetiskách. Preto teraz, kým staroverie nie je ešte registrované, základnú masu starovercov tvoria ľudia nehľadajúci osobné výhody. A to je dobre.

Vaša občina sa kontaktuje so starovercami aj za hranicami Ruska?

Ano. Stretávame sa s litovskou spoločnosťou Romuva. V Litve sa, mimochodom, staroverie stalo jednou z náboženstiev uznávaných štátom. Mám známych, ktorí sa kontaktujú s európskymi a britskými starovercami. No staroverie je silné najmä tým, že je zviazané práve s rodnou zemou, s rodnou prírodou. Vyznávame, že každý národ má právo na vlastný svetonázor, na svoju duchovnosťm no ako sa hovorí – „priúčaj sa múdrosti iných rodov, no nasleduj múdrosti vlastného rodu“.

Neprivádza ťa do rozpakov nedostatok kanonického následníctva? Veď neostal ani jeden volchv, ktorý by mohol odovzdávať tradíciu.

Naša tradícia – to je sama príroda, to je okolitý život. Staroverie – to je prirodzená duchovnosť, ktorá sa opiera o samú prírodu. V určitý moment si človek uvedomí, že je v ňom akýsi náboženský cit. Do tých čias, pokiaľ neprečítal stovky kníh, kým sa nepokúsil vyjadriť tento pocit slovami iných náboženstiev, má naivnú, ale pritom úprimnú, srdečnú vieru a má všetky predpoklady na to, aby túto vieru mohol vyjadriť.

Iná vec je, že existujú rôzne úrovne poznania. Napríklad sú nadaní ľudia (volchvi, žreci) a sú tí, ktorých napríklad zaujímajú bojové umenia. Pre nich je najväčším prejavom viery pred tréningom povedať „Sláva Perunovi!“. No oni nemajú ambíciu pretlačiť sa medzi vedomcov. Stavovstvo je normálny spoločenský jav. Ale nie v tom zmysle, že nie kto je vyššie postavený a niekto nižšie, ale v tom zmysle, v ktorom sa napr. javor líši od brezy. Veď je hlúposť povedať, že je to ten istý strom. Sila, ktorá tvorí múdrosť a vedie nás po duchovnej ceste je Veles – boh múdrosti. Líši sa od boha Peruna, ktorý vedie ľudí bojovou cestou a núti ich hľadať v sebe silu. Je to normálne.

Čo sa týka písomného vysvetlenia tradícií, myslím si, že myšlienky treba zapisovať neustále. To nie je len to, čo bolo napísané raz a navždy. Veď objav života cez seba samého je neustály.

Ako sa staviaš k Velesovej knihe, údajne napísanej v 9. storočí?

Osobne sa domnievam, že Velesovu knihu napísal Miroljubov na začiatku 20. storočia, ale dokazovať to nemienim. Tým nemenej považujem Dobroljubova za volchva, to znamená človekom, osvieteným, ktorý chcel blahé dielo. Patrí mu za to poklona k zemi. Iné je dôležité. Aj keby bola Velesova kniha skutočne starobylé dielo, nič to na tom nemení, pretože staroverie nie je vierou knihy. Každý osvietený človek, každý volchv môže zapísať svoje ponímanie staroveria, čo sa v súčasnosti aj deje.

Musíme si vážiť diela podľa stupňa ich dôležitosti, ktorú preveril čas. Nezávisle od pravosti Velesovej knihy, mnohí z nej berú duchovné myšlienky, ktoré su v podstate pravdivé. O niektorých veciach sa možno, samozrejme, prieť. Napríklad ja nesúhlasím s tým, ako je v nej opísaná etnogenéza Slovanov. No to nie je najhlavnejšia otázka vierouky.

Je pravdou, že v mnohých starovereckých občinách prekvitá nacionalizmus?

Čo sa týka našej občiny, k nacionalizmu vo vulgárnom slova zmysle nemáme blízko. Myslíme si, že láska k svojmu národu sa nemusí merať s nenávisťou voči druhým. Žial, sú ľudia, ktorí v starej viere vidia predovšetkým ideologickú základňu pre boj s inými. No tento boj nevyviera z podstaty viery. Také elementy, pravdepodobne, budú vždy v každom hnutí. Veď aj v kresťanstve sú ľudia, ktorí sa nezaujímajú o to, čím robili svätí.

Nenávisť nesmie človeka zaslepiť. Pretože zmysel staroveria je vnútorný súlad. Ak niekoho nenávidíš, súlad nebude a na svojej duchovnej púti nedosiahneš ničoho. Avšak, ak nepriateľ zachvátil tvoju zem, je potrebné postaviť sa na odpor. Len je potrebný správny prístup.

Stretávate sa s kritikou či s prenasledovaním zo strany predstaviteľov iných náboženstiev?

Niekoľko krát kresťania rozbili naše kapišče (svätyne), no nedošlo k nejakým veľkým konfliktom. Samozrejme, stretávali sme sa aj s negatívnymi postojmi. Prichádzali k nám ľudia, ktorí sa nám vyhrážali. Ale keď sa nám s nimi podarilo po ľudsky porozprávať, vyšlo najavo, že vždy možno nájsť spoločnú reč. Takže v konečnom dôsledku sme sa rozchádzali ako priatelia.

Celý problém je v nepochopení. Vďaka kresťanskej propagande slovo sa staroverie (pohanstvo) vždy spájalo s niečím primitívnym. Ale toto je nesprávne myslenie. Väčšina ľudí sa nenamáha samostatne dopátrať sa pravdy. Vyjadrujú povrchné myšlienky, ktoré nie sú odvodené z ich chápania problému, ale sú vnútené kazateľmi.

Je v súčasnej dobe v Rusku mnoho starovercov?

Každý človek v určitý moment svojho života pociťuje svoje príslušenstvo k rodným koreňom. Skúmaním ruskej kultúry a pokúšajúc sa pochopiť korene väčšiny kresťanských sviatkov, náhle pochopí, že ich korene sú staroverecké a i on sám je v mnohom staroverec. Aj keď Tertulián povedal, že duša je od prírody kresťanská, my si myslíme, že duša je od prírody staroverecká.

Staroverecké občiny existujú prakticky v každom meste, i keď veľkých organizácií doteraz niet. Súdiac podľa internetu a osobných stretnutí, ľudí, ktorí sympatizujú s našou prastarou vierou, je dostatočne mnoho. V Moskve možno hovoriť nie o tisícoch, ale o desaťtisícoch. A to aj napriek tomu, že ani jedna z občín neuskutočňuje verejnú propagáciu. Sú prípady, že niekto zverejní článok na internete, alebo pozve známych na obrad. Ale to sa nedá s kresťanskou, alebo sektárskou propagandou porovnávať.

Porozprávaj o vašich vydanách publikáciách.

Naša občina už od roku 1998 vydáva knihy. Žiaľ, neveľký počet výtlačkov, pretože vo väčšine prípadov ich vydávame z vlastných zdrojov. Zverejňujeme popisy obradov, aj starovereckú poéziu. Pritom sa snažíme klásť dôraz nie na ideológiu, ale na svoje chápanie sveta.

Prednedávnom sme vydali knihu obradov – obradník. Je zaujímavá tým, že od čias kniežaťa Vladimíra je to prvá publikácia, ktorá popisuje starovereckú bohoslužbu. Samozrejme netvrdíme, že v predkresťanskej Rusi vyzerala táto bohoslužba presne takto. V tých časoch potreby ľudí, aj samotní ľudia, boli iní. Samotný fakt, že kniha bola vydaná je, podľa mňa, podstatná udalosť v starovereckom hnutí.

Potom odkiaľ beriete obrady?

Každý obrad sa začína z vnútorných pohnútok. Povedzme človek prišiel do lesa, rozložil oheň a povedal: Sláva bohom! Na začiatku nemyslí čo robiť ďalej, ale niečo cíti. Postupne sa vypracúvajú zaklínadlá, vzývania bohov, modlitby. Na to existujú volchvovia (vedomci)

Okrem toho do prvej polovice 20. storočia v kresťanskom prostredí sa dochovalo veľa ľudových sviatkov. Je známe, aký mali priebeh, ako sa pri nich postupovalo. Na základe toho je možné rekonštruovať obrad. A tu sa dá hovoriť o priamom nasledovaní tradícií.

článok prevzatý z ruských novín Nezavisimaja gazeta

Žiadne súviace články

| 0 komentárov