Niklot

Pápež Eugen III. sa snažil presvedčiť francúzskeho kráľa Ľudovíta VII.a nemeckého cisára Konráda III., aby usporiadali druhú krížovú výpravu do Palestíny, pretože jeruzalemské kráľovstvo bolo opäť v ohrození. Vo Francúzku náboženský zápal zasiahol masy, ale Nemci, inak horliví katolíci, sa do výpravy príliš nehrnuli.

Arabi boli príliš ďaleko a exotika a kresťansko-rytierska idea ich nelákala. Preto ich cirkevní predstavitelia vyburcovali do boja proti pohanom. Najprv sa vybúrili na židoch medzi sebou, keď ich kántrili upálením po tisícoch a židovské matky samé potom zabíjali svoje deti, aby ich uchránili pred krstom.

Začiatkom roku 1147 na sneme vo Franfurte vyhlásili, že nepotrebujú tiahnuť do východného Stredomoria, keď hneď za Labe je pohanov neúrekom. Ich názor schválil aj pápež, ktorý vo svojej listine z 14.5.1147 všetkým účastníkom výpravy sľúbil odpustenie hriechov tak isto, ako bojovníkom tiahnúcim na Jeruzalem.

Niklot, vtedy najsilnejší vládca na východ od Labe sa dozvedel o zamýšľanej výprave proti jeho ľudu a preto nechal vybudovať pevnosť Dubín. Keď zlyhala jeho snaha o zmier so susedným saským vládcom Adolfom, začal konať. Vystrojil početnú flotilu a vtrhol do ústia rieky Travny, kde spustošil a vypálil kraj susedných slovanských kmeňov. Snažil sa totiž zabrániť útočníkom v snahe získať tam zásoby nevyhnutné na ďalší postup. 26.6.1147 priplávala jeho flotila k hradbám Lübecku, kde zapálil množstvo lodí s tovarom, ktoré kotvili v prístave a po dvoch dňoch pustošenia sa stiahol. Jeho dva jazdecké oddiely zatiaľ pľundrovali okolitý kraj, kde ich rýchlym nájazdom odolali len veľké mestá s kamennými hradbami.

Protipohanská II. krížová výprava nenechala po týchto akciách na seba už dlho čakať. Okrem Sasov sa na nej zúčastnili aj nielen Vestfálci a Dáni, ale aj poľské knieža Mešek Starý ,moravské kniežatá Otto, Vratislav, Svätopluk a olomoucký biskup Zdík. Samozrejme, všetci na čele svojich vojsk. Okrem červených krížov na odeve, ktoré mali vojská tiahnúce na Jeruzalem, mali títo križiaci na sebe vyšité aj zobrazenie zemegule ako znak, že Slovania majú byť podriadení nielen Kristovi ako horliví veriaci, ale i nemeckému cisárovi ako poslušní poddaní*. (*- s tou zemegulou sa to aj mne zdá čudné, ale tak tvrdia pramene).

Kristovi bojovníci sa zhromažďovali do dvoch armád. Jedna na čele s markgrófom Albrechtom Medveďom o sile 60.000 mužov sa zhromaždila v severnom Sasku, druhé vojsko viedol saské knieža Henrich Lev a 40.000 mužov sa zhromaždilo v Magdeburgu. medveď vpadol na územie Luticov, našli však len pustý kraj, pretože Niklot použil taktiku „spálenej zeme“, obyvatelia sa ukryli do močiarov a hlbokých lesov, kde sa za nimi vyhladovaní križiaci márne plahočili. Akurát v ľudoprázdnej osade Malachov spálili pevnôstku a pohanskú svätyňu. potom obkľúčili mesto Dymin a pustili sa do obliehania. Sporadicky útočili a čakali na posilu 20 tisíc poľských bojovníkov Meška Starého, brata panovníka Boleslava Kučeravého, ktorý sa v tom čase so svojím početným vojskom snažil pacifikovať a pokresťančovať ďalších bezbožníkov vo východnom Pobaltí-odbojné baltské kmene Prusov.

Kým väčšina vojska obliehala Dymin, znudený olomoucký biskup Zdík sa spolu so saskými biskupmi odtrhol a vybral sa ohňom a mečom krstiť Pomoranov. Zaútočil na Štetín, na jeho prekvapenie však obyvatelia mesta nad hradby vztýčili kríž. Omyl dobyvateľov potvrdil aj biskup Vojtech, ktorý ich ubezpečil, že práve úspešne spustošili kraj obývaný pokrsteným obyvateľstvom. Sklamaní duchovní, že nenaženú pod svoju moc ďalšie ovečky s ich majetkom začali rokovať o mieri.

Medzitým nevydržal pod Dyminom obsedieť ani Wibald. V snahe rozšíriť panstvo svojho kláštora, pokúsil sa dobyť Rujanu s jej slávnou Arkonou. V búrlivom počasí sa mu však nepodarilo priplávať ani len na dohľad k ostrovu. unavený a vystrašení z pohrozenia pohanského boha Svantovíta sa radšej vrátil do svojho kláštora, kde podľa zachovaných listín vrúcne ďakoval svojmu Bohu, že ho vyslobodil z hrozných nebezpečenstiev slovanského kraja.

Druhá armáda pod vedením Henricha Leva sa preplavila cez Labe a tiahla obodritským kniežatstvom, ale aj tu nachádzali len prázdne osady. Nebolo čo lúpiť, nebolo čo jesť. Bojová morálka klesala. Šíky dánskych kráľovičov Knuta a Svena sa pridali k výprave a spolu s Nemcami obkľúčili pevnosť Dubín, v ktorom sa nachádzal aj Niklot. Ten však nečakal na ich útok, ale neustále ich prepadával sám. Na jednom z takých výpadov sa mu podarilo vďaka záplavám izolovať dánske vojsko od zvyšku armády. Padlo mnoho Dánov, ďalší boli zajatí a ich nemecký spojenci sa na ich hanebnú porážku len bezmocne prizerali z druhého brehu spoza valiacich sa vĺn. Časť dobových prameňov ale tvrdí, že križiaci prijali od Slovanov úplatok a vydali im Dánov napospas.

Ďalšiu porážku utrpeli severania na mori, keď ich flotilu zničili prepadové jednotky skúsených pirátov z Rujany. Sám vodca flotily biskup Adcer sa ledva stihol zachrániť na obchodnej lodi. Tieto porážky definitívne podlomili morálku zvyškov armády a v oboch táboroch pod Dubínom aj Dyminom sa šírila nespokojnosť. Po troch mesiacoch obliehania sa nakoniec vojská stiahli a uspokojili sa len so všeobecným ubezpečením od Slovanov, že prijmú kresťanstvo a prepustia zajatých Dánov. Prvú požiadavku potom ignorovali úplne a druhú splnili len čiastočne – prepustili všetkých starých a neschopných na ťažkú fyzickú prácu.

Po odchode vojsk si ale vládca uvedomil, že na základe slovanského systému kmeňových zväzov a vojenskej rodovej demokracie nemôže vytvoriť silný štátny celok a dlhšie sa brániť sústredenému tlaku západných susedov. Aby si zabezpečil svoju moc proti prípadným nárokom iných uchádzačov, uznal zvrchovanosť saského kniežaťa Adolfa. Pri výbere dávok pre Nemcov si počínal neľútostne a potláčal akýkoľvek odpor s pomocou doterajších saských nepriateľov.

Keďže poprední obodritskí, veletskí, pomoranskí a rujanskí veľmoži nemali všetky výsady nemeckej šľachty, rýchlo sa ponemčovali, aby mali väčšiu moc na úkor doterajšieho slovanského systému. Takže naša vlastná šľachta zradila slovanské ideály a aby mohli byť takí páni ako ich feudálny susedia na západe, začali rozprávať po nemecky, uprednostňovali ich zvyky a rituály.

Proces splývania dvoch národov nebol ľahký. Henrich Lev využil útoky Slovanov z Rujany na Dánsko a opäť napadol Niklota. Ten sa snažil opäť použiť taktiku spálenej zeme. Dal zbúrať pevnosť Meklenburg, Jílové, Zverín a Dubín. Sám sa opevnil v meste Wurle, ale pri jeho obrane zahynul. Po jeho smrti sa organizácia odporu zosypala ako domček z karát. Územia Odobritov sa stali súčasťou léna Henricha Leva. Ponemčení potomkovia kniežata Niklota potom na dlhé storočia spravovali severovýchod Nemeckej ríše, čo sa prejavilo aj v doteraz uznávanom a oficiálnom rodokmeni Meklenburských kniežat.