Poviedka: Perúnov háj pri Úbreži

Pyšne vznešene kraľuje dominantný Vihorlat rovinatému kraju Zemplína. Väčšinu roka býva zahalený nepreniknuteľnou hmlovou clonou. Veští chmúrne počasie. Ale za jasných dní vysoko sa dvíha do blankytnej klenby belasého azúru.

Už za pohanskej doby pod Vihorlatom, na mieste nazývanom Plotna, neďaleko Dubiny, v blízkosti Kleníkov preteká posvätná Rika. Tam sa nachádza posvätný háj mocného boha Perúna, od dávnych dôb nazývaný Perúnov háj. Už za doby pohanskej sa tu konali pohanské obrady a tancovali pohanské tance. Pyšne vznešene kraľuje dominantný Vihorlat rovinatému kraju Zemplína. Väčšinu roka býva zahalený nepreniknuteľnou hmlovou clonou. Veští chmúrne počasie. Ale za jasných dní vysoko sa dvíha do blankytnej klenby belasého azúru.

Už za pohanskej doby pod Vihorlatom, na mieste nazývanom Plotna, neďaleko Dubiny, v blízkosti Kleníkov preteká posvätná Rika. Tam sa nachádza posvätný háj mocného boha Perúna, od dávnych dôb nazývaný Perúnov háj. Už za doby pohanskej sa tu konali pohanské obrady a tancovali pohanské tance.

Nižšie pozdĺž toku Riky pri Perúnovom háji vznikla osada u brehu Riky a bola nazvaná “U Brehu“. Je to už dávno, kedy v osade U Brehu žili naši slovanskí predkovia, a pre ktorých bola hora Vihorlat posvätná. Slovanskí predkovia stavali na nej drevené svätyne a vysádzali posvätná dubové háje k pocte najvyššieho boha a vládcu Perúna, aj k pocte iných bohov a duchov.

Prinášali čestné obete, čiže žertvy, zapaľovali posvätné ohne a pri nich obetovali zvieratá, pokrmy, vojnových zajatcov i poľné plodiny. Prevádzali rôzne tance, sprevádzané spevom, oslavoli ročné obdobia vynášaním smrti a vítaním jari.

A ešte nižšie pozdĺž toku Riky za osadou U Brehu pri Hnojnom bola ďalšia veľká osada Slovanov. Na ľavej strane Riky pred veľkou osadou Hnojné, na mieste nazývanom Dubina, vyvieral prameň teplej vody. Dubina bola posvätný háj a háj predstavoval akúsi rezerváciu, v ktorej sa nesmelo nič lámať, trhať, loviť. Dokonca nebolo dovolené odstraňovať ani spadnuté stromy. Priestor hája sa považoval za liečivý. Chorí tu vešali na konáre ako obeť kúsky látok alebo časti odevov(/niekedy ukladali pod stromy mince). V každom háji musel byť prameň, alebo potok, ktorý mal tiež liečivú moc. Ľudia sa v ňom kúpali aj v zime.

Od Riky smerom na juhovýchodnú stranu, pod kopcom nazývanom Debra, pod ktorým v tej dobe rástlo toľko krásnych a mladých briez, že miesto pomenovali “U Briez“, vznikla nová kresťanská osada, ktorú dal založiť velebný pán z Jasenovského panstva Palatín Filip Druget, šľachtický zemepán sídelného hradu Jasenov a prisluchajúceho panstva. V tej dobe hromadne sa zakladali, na vyšších suchších miestach nové osady podľa hesla : “Rozdeľ a panuj!“A tu sa začína odvíjať niť nášho príbehu.

Palatín Filip Druget, šľachtický zemepán sídelného hradu Jasenov a prislúchajúceho panstva poveril kastelána Petra, sídelného hradu Jasenov, aby prešetril vlastnícke záležitosti mýta v Sečovciach. Kastelán Peter pri spiatočnej ceste zo Sečoviec do Jasenova prenocuje na hrade v Michalovciach, kde sa dozvedá, že na hranici panstva sú osady, ktoré vzdorujú kresťanstvu a uctievajú Peruna. Preto po návrate domov na sídelný hrad Jasenov, referuje váženému šľachtickému zemepánovi Palatínovi Filipovi správu o osade “U Brehu“, ktorá uctieva Peruna a spravuje Perúnov háj. Palatín, ktorý je veľkým zástancom kresťanstva onemie a v zlosti roztrieska všetko, čo mu príde pod ruky. “Je to možné, že na na mojom panstve sú osady, ktoré uctievajú Peruna, ako to, že ja sa to dozviem ako posledný.“ “To je nehorázne.“ “A, čo robia moji kňazi?“ “Prečo mi nikto nič nepovedal,“ a kastelán odpovedá: “Boja sa Ťa pane.“

Tu Palatín Filip, po krátkom premýšľaní povie: “Peter, odpočinieš si deň, dva a potom sa vydáš s družinou na cestu. A ihneď po zistení stavu mi podáš správu, ako zničiť to hadie plemeno, aby sa odvrátili od Perúna a pokorne prijali nášho Pána Ježiša Krista.

Keď so svojou družinou dorazil na miesto, od úžasu takmer onemel. Videl slovanské prosperujúce osady v Jovse, Porube, Rybnici a Hažíne, a obzvlášť veľké v Hnojnom a Cejkove. Ale jadrom všetkého zlého bol v osade “U Brehu“, kde sídlil miestny veľkňaz Perúnovej svätyne, ktorý sa tešil veľkej obľube a bol známy široko ďaleko u Slovanov.

Kastelán, po návrate, informoval svojho palatína, že to nebude také ľahké presvedčiť ich, že nebude stačiť vyrúbať dubový les, lebo všade navôkol sú dubové lesy, alebo postaviť kresťanský kostol. A zároveň ho upozornil na Riku, že je veľmi posvätná a že miestni obyvatelia si ju veľmi vážia, a sú schopní za ňu aj bojovať. Ale Palatína to nezaujímalo a začal kričať na kastelána: “Vyrúbať dubové lesy, zničiť prameň teplej vody a Riku zasypať, všetko odstrániť a zničiť. A na tom mieste postaviť kostol na večnú slávu nášho pána.“ Svoj hnev smerujúci ku kastelánovi uzavrel slovami: “Na mojom panstve nebudú žiadni pohania, len kresťania a to za každú cenu!“

A tak kastelánovi neostávalo nič, len konať. Musel vyslať výpravu , ktorá sa skladala z kňaza, remeselníkov, vojákov a nevoľníkov. Vybavení zásobami potravín, náradia, stanov a ostatných vecí, potrebných na zlikvidovanie všetkého, čo pripomínalo pohanstvo. Keď bolo všetko pripravené, kastelán požehnal tejto misii, ktorá sa vydala na cestu.

Keď prišli na miesto nazývané Debra, postavili si svoje jednoduché príbytky a vydali sa na prieskum a skúmali ako čo najrýchlejšie a s najmenším úsilím splniť palatínov rozkaz.

Videli, že úloha nie je jednoduchá. Najprv sa pustili do rúbania dubového lesa, na mieste nazývanom Dubiny u Plotny. Ale potom, po zistení miestnych pomerov a neustáleho nedostatku vody v osade U briez pod Debrou, niekoho napadla táto myšlienka: “Prekopme odvodňovaco-zavlažovací kanál od Riky pod Karnou ku osade U briez a my v osade budeme mať vodu, ktorú stále postrádame a pohanom vezmeme posvätnú Riku, a už nebudú mať dôvod uctievať Perúna.“ A prestali rúbať les, a miesto toho začali kopať kanál.

Ešte veľa vody pretieklo v Rike, ešte veľa Moren v nej plávalo, kým sa čas naplnil a kastelán mohol svojho palatína potešiť radostnou správou, že úloha je splnená a Rika vyschla a s ňou zanikol aj Perúnov háj. Kresťanská osada U Briez má dostatol vody, a ostatné pohanské osady sú bez vody a bez svojej posvätnej Riky a postupne zanikajú a ľudia z nich odchádzajú preč. Ale palatínovi to bolo stále málo, preto prikázal zasypať prameň teplej vody pri Hnojnom aj pri Cejkove. Nakoniec pri Cejkove sa miestni vzdali a prestúpili na kresťanstvo, preto im prameň nechali, ale na večnú slávu “nášho pána” dal postaviť v roku 1374 nad osadou U briez na mieste nazývanom Debra, drevený kostol.

Kostol dávno zanikol, ale kto príde na to miesto, o pol noci, na Štedrý deň uvidí na juhovýchodnej strane obrysy dreveného kostola, ktorý sa vynorí z mlhy na krátku dobu.

Už dávno voda netečie v Rike, moreny neplávajú, divá zver nechodí na vodu. Už nie sú stopy po osade, ani po Perúnovej svätyni v Perúnovom háji. Tam kde vyvieral prameň teplej vody je bažina, občas si Rika spomenie na dávnu zašlú slávu i prerazí koryto kanálu, ale všetko je márne, šikovné ruky opravia koryto. No zostala posledná veštba veľkňaza, mocného boha Perúna. Keď videli, že prichádzajú zlé časy, že posvätné háje sa rúbajú, tradície zanikajú a prichádzajú nové a spravodlivosti sa dovolať nemôžu, rozhodli sa spýtať, ako to bude ďalej.

Všetci naposledy vykročili k dubovému háju, kde v Perúnovej svätyni mal byť zahájený snem. Hlavný chrám z dreva, ozdobne vystavený pod rozsiahlymi korunami storočných dubov sa skladal z dvoch oddelených miestnosti, teda predsiene a svätyne. V predsieni boli drevené steny ozdobené rezbami a kožušinami. Tam bolo tiež vystavené to, čo bolo národu najdrahšie a najvzácnejšie. Svätyňa stála na stĺpoch, a bola celá zakrytá drahými rúchami. Uprosred sa týčila na kamennom podstavci socha boha Perúna, ručne vyrezaná a ozdobená. Po stranách potom stáli menšie modly. Veľkňaz s ostatnými kňazmi zapálil posvätné ohne a prinášali najväčšiemu bohu množsvo obetí. Dávali, čo mali najcennejšie. Veľkňaz pristúpil bosý a s obnaženou hlavou pred sochu najvyššieho všemohúceho Perúna, stvoriteľa a zachovávateľa sveta, darcu svetla a blesku, ktorý nadprirodzenou životnosťou preniká celými svetom, všade prítomnou, ľudskými zmyslami neviditeľnou silou. Veľkňaz prorocky skúmal vôľu bohov a potom sa odobral zo svätyne, stále sa klaňajúc.

Veštba vraví, že na pravom prítoku Riky vznikne na Jaruze nová osada a bude sa volať Jaruška a osídli ju nový národ o ňom dosiaľ nebolo vidu ani slychu.Sú tmavšej pleti, nemajú žiadneho boha a rýchlo sa množia. A to bude pomalý koniec osady u Briez, a ľudia si spomenú a uctia si starých pôvodných bohov a vrátia sa k nim.

Ligeth Perewn, 1337