Sexuálny život starých Slovanov – Predmanželský sexuálny život a prosebné rituály

Aby sme pochopili, prečo nevera nenarušovala vzťah medzi manželmi a nebola v komunite odsudzovaná, pokiaľ k nej dochádzalo v lesoch a na poliach a v určených časových obdobiach, bude potrebné zamerať sa podrobnejšie na predmanželský sexuálny u tradičnej slovanskej mládeže a predovšetkým na zvyky dospievajúcich.

U žien sa hranica dospievania vyznačuje dvoma hlavnými momentmi, pubertou a tehotenstvom.

V južnom Rusku poznali nedospelú dievčinu podľa toho, že nenosila ponjavu, to znamená nešitú sukňu, prichytenú na pase látkovou stuhou. Malé dievčatá nosili na sebe iba košele alebo vôbec nič. Podľa V.S. Karadžiča chodili malé dievčatá v Šibeniku až do pätnástich rokov úplne nahé. Ešte v minulom storočí nebolo nijak vzácne vidieť v Čiernej Hore mladé slobodné dievčatá, ako sedia s odhaleným poprsím pri tkáčskom stave, alebo ako chodia na trh v košeli nazývanej “opleče”, ktorá ponechávala prsia úplne obnažené. Obliekanie ponjavy sprevádzalo množstvo hier, ktorými dievča naznačovalo, ako by sa vzpierala prejsť do nového stavu.

V Juhoslávii pokiaľ išla dievčina pri tanci do “kola”, verejne tým predviedla, že je už zrelá a prípadne pripravená na manželstvo. V Slavónii dievča, ktoré išlo do “kola” bolo označované ako pravá divojka. Boli tu aj ďalšie symboly, ktorými sa vydaná žena odlišovala od slobodnej, predovšetkým účes a pokrytá či nepokrytá hlava.

Dievčatá si samé chystali výbavu, a akonáhle dospeli, často sa schádzali. Nielen že spoločne pracovali, ale často spávali mimo domova v spoločných miestnostiach, keď boli na takzvaných “priadkach”. V týchto miestnostiach prijímali občas aj mládencov a pradenie potom na čas odložili. Nie je isté, či bol tento zvyk normou, alebo či bol iba za nejakých okolností tolerovaný. Faktom zostáva, že návštevy u dievčat v dobe “priadok” sa konali predovšetkým v predvečer náboženských sviatkov.

V niektorých prípadoch, ako napríklad na Ukrajine, to bolo povinné a kliatba bola uvalená na tých mládencov a dievčatá, ktorí sa na tom nezúčastnili: Kogo nema v večerki, triašča to na život, na pečeni! Zo strany rodičov zrejme nebývali námietky k takýmto stretnutiam, predovšetkým preto, že tento zvyk bol považovaný za starodávny, teda za zvyk zavedený predkami, ktorý je teda potrebné dodržovať. Zvláštnosťou slovanskej spoločnosti je to, že tu nenájdeme podobné miesta, kde by sa zhromažďovali mladí muži, ktorí nanajvýš a ešte k tomu veľmi zriedkavo prispeli na výdaje za pohostenie, ktoré väčšinou niesli na svojich bedrách dievčatá.

Podľa významných etnografov, ktorí sa zaoberali priamo zvykom priadok, sa zdá, že v 19. storočí už pri návštevách mládencov k pohlavnému styku nedochádzalo, len sa o ňom hovorilo v hádankách a narážkach. Priadky bývali v zásade len príležitosťou zoznámiť sa so slobodnými dievčatami. Boli zaznamenané aj protikladné situácie, kedy na jednej strane vo vzťahoch medzi mladými ľuďmi prevládala nevinnosť a na druhej strane sexuálny moment, avšak len v zmysle magického zásahu do prírody.

Taký typ protikladu sa v slovanskej spoločnosti odrážal, a možno dodnes odráža, v hanbe z nahoty, kedy sú napríklad pri krstných alebo svadobných obradoch ženy a muži obnažovaní pred všetkými, a pritom pre ženu by bola hanba ukázať sa bez pokrytej hlavy. Sexuálny akt je u Slovanov spojený s pôdou a mával magický význam. Pokiaľ sa skutočnosť, že sa mladé vidiecke páry spájali na žitnom snope, mohla vysvetľovať ako otázka pohodlia a nie ako prosebný rituál, aby zem bola úrodná, potom nie je jasné, prečo tak robili aj kniežatá a bojari, ktorí si mohli dovoliť lôžko oveľa pohodlnejšie.

Aj cár Michail Fjodorovič si dal prichystať svadobné lôžko na 30 žitných snopoch na znamenie úcty k tradícii, ktorá spája pohlavný styk s úrodnosťou pôdy. Mimochodom aj v správach relatívne nedávnych sa hovorí o ruských alebo srbských dedinách, kde prichádzalo k pohlavnému styku, i keď iba simulovane, medzi mladými ľuďmi priamo na osiatych poliach. Niekedy, aby sa úrodnosti pôdy “dodala sila”, sa údajne používali i spermie kňaza, ktorý sa “vážal” po poliach s niektorou silnou, zdravou dievčinou z dediny.

Rovnako ako býva falus dávaný do súvislosti s radlom, tak i ženská nahota a vlhkosť pomáhajú poliam. Sú známe prípady, kedy dievčatá obchádzali nahé po poliach, aby ochránili ich dary pred nadmierou slnečných lúčov. V Poľsku chodievali kedysi muži rozbíjať na polia nádoby, v ktorých ženy uschovávali farby na farbenie vlny, aby ženský moč, používaný na prípravu zelenej a modrej, pôsobil proti suchu. Nemusíme snáď dodávať, že dážď skutočne väčšinou prišiel, moč už bol v nádobe a naviac sa dala odhadnúť tá najvhodnejšia chvíľa, kedy ho vyliať na pole a nemuselo sa čakať, až bude žena po ruke.

Neexistuje nejaký špecifický moment prechodu zo stavu slobodnej ženy do stavu ženy vydatej. Vydaná žena je v skutočnosti tá, ktorá porodí, dá potomstvo, je plodná, rovnako ako “popova swynja” ako sa hovorí na Ukrajine. Čím bude u ženy materstvo silnejšie, tým bude žena príťažlivejšia, ako sa spieva v bieloruskej piesni, v ktorej je mladík vyzývaný, aby sa pozrel na obrovskú vagínu dievčaťa, než si ju vezme za ženu (predpokladalo sa teda, že nebude panna): Piriadoch moj miloj, ma mine gleduči, a ni tak na mine, jak na maju p***. A maja p*** sjami saž širiny.

K strate panenstva dochádza v dobe, keď dievča začína nosiť zásteru alebo mení účes. Nebol to však nijako zvlášť významný predel v živote slobodného dievčaťa, moment, ktorý by mal znamenať prechod z jedného stavu do iného. Prví kresťanskí kronikári považovali predmanželský sexuálny styk mladých Slovanov za odsúdeniahodné správanie.

Známa je napríklad pasáž z povesti vremennych let, kde sa hovorí, že Slovania – Radimiči, Viatiči a Severjani “žili v lese ako zver”, predovšetkým preto, že “sobáše u nich neboli, len miesta určené k hrám medzi dedinami; schádzali sa k hrám, k rôznym besovským tancom a spevom, a odtiaľto si každý unášal ženu, s ktorou sa kto dohovoril”. Dalo by sa však očakávať, že behom storočí kresťanského represívneho chovania bolo takéto “chlípne” správanie vymetené.

I keď analýza dnešného sexuálneho správania sa môže byť plodom profanácie, ku ktorej došlo rozšírením industriálnej, materialistickej spoločnosti v globálnom merítku, faktom zostáva, že etnografické správy z 19. storočia nenechávajú na pochybách ohľadne pretrvávajúcich predmanželských zvykov a nedostatočnom uchytení v spoločnosti istej “cudnosti”. V roku 1900 sa napríklad poľský etnograf Luninski pohoršoval nad tým, keď videl huculské dievčatá, ako sa prechádzajú po uliciach nahé, aj keď toto ich chovanie bolo známe, dokonca sa o ňom zmieňovali aj autori Ottovho slovníka náučného. Bádateľ nechápal, ako je možné, že v spoločenstve natoľko vzdialenom od ostrovov v Tichom oceáne alebo od rovníkovej Afriky a naopak tak geograficky blízkom jeho svetu, nie je nahota hriechom.

Z tejto doby pochádzajú aj prvé štatistické bádania, z ktorých vyplýva, že napríklad 20 % dievčat zo západného Malopoľska prichádza o panenstvo, navzdory katolíckym konvenciám, ešte pred svadbou. V Srbsku bývalo veľmi vzácne, aby dievča predstúpilo pred oltár nedotknuté, i keď už nešlo o styky medzi mládežou, ale s ženatými mužmi, ako je obvyklé aj dnes. Valtazar Bogišič okrem iného poukazoval na to, že nezachovaná bezúhonnosť nevesty nepredstavovala prekážku pre uzavretie manželstva ani v očiach srbskej cirkvi, tým menej v ľude. Konštatoval tiež, že v slovanských krajinách nebýva slobodná matka nijako zavrhnutá. Rovnaký postoj nachádzame v kraji pri Chelme, kde “zvedenie nie je považované za zločin”.

Medzi Goralmi v Sliezsku sú sexuálne vzťahy medzi mladými považované za prirodzené, aj keď má cirkev v kraji silný vplyv. Za zvuku veľkonočných zvonov navliekala napríklad huculská dievčina na šnúrku zástery gombíky, pri každom údere jeden. Koľko bude gombíkov, toľko krát sa bude môcť spojiť so svojím milým, bez toho, aby sa bála následkov. Po každom styku jeden gombík stiahne…

V Polesí neďaleko Mozyru bolo vzácnosťou, aby dievčina pred svadbou nemala milenca, čo jej však nebolo vytýkané, a obyčajne tá, ktorá mala pomer s viacerými mužmi, zohnala lepšiu partiu. Etnograf však súdi, že väčšinou išlo len o “telesnú lásku”, i keď niekedy také hry vyústia vo vášeň. V Kazanskej gubernii bývalo údajne veľmi ťažké nájsť dievča staršie ako sedemnásť rokov, ktoré by bola ešte panna.

Na Sibíri, podľa demografov z druhej polovice 19. storočia, bolo bežné, že dievča malo pohlavný styk už v štrnástich rokoch a pokiaľ jej to príroda umožnila aj v dvanástich rokoch. V oblasti Vetlugy, gubernie Nižnij Novgorod, dievčatá s vydajom neponáhľajú. V otcovskom dome majú slobodu a vydajú sa, až sa zamilujú, alebo by mal ich sexuálny život, nie milostný, za následok tehotenstvo. Manžel nebude mať proti jej pokleskom výslovne námietky. Podľa Posperovovho informátora nepresahoval počet mladých panien 0,3 %. Niektorí etnografovia sa na slobodnom správaní slovanskej mládeže zúčastnili, ako Jan Witort, ktorý študoval tzv. Jus primae noctis u národov na pobreží Bieleho mora a v Onežskom kraji.

V srbskom Sreme prichádzali dievčatá o panenstvo v najútlejšom veku. U neviest v niektorých oblastiach Macedónska nebol na konci 19. storočia pojem panenstvo známy. Medzi Rusmi a poruštenými domorodcami na Sibíri je ťažké nájsť nedotknuté dievčatá, hovorievalo sa tu, že žena nie je ako chlieb, ktorá keď zješ, je po ňom, teda použitím sa neopotrebováva.

Ročným obdobím, kedy sa mladí ľudia najviac oddávali milostným hrám, bol nepochybne letný slnovrat, oslavovaný známymi sviatkami ako je Jarilo a Kupalo. Cirkev síce tieto už oddávna zakazovala kvôli “obscénnostiam”, ku ktorým pri takých príležitostiach dochádzalo, avšak ľudová mienka považovala účasť mladých na týchto sviatkoch za povinnú: Bo jak ne prijdeš na Kupalja, to vyidi s tebe duša i para.

Tiež v Srbsku sa po “litija” alebo “zadušna” konali nočné tance, ktoré poskytovali mladým ľuďom vynikajúcu príležitosť spočinúť v objatí.

Niekedy mladý pár vstupoval viac či menej intímneho vzťahu izolovane, kedy mladík prespával u dievčiny doma. ľudové pesničky vo všetkých slovanských krajinách rozprávajú buď o iniciatíve zo strany dievčat (ty priditka dobryj molodyc, zanačuj, zanačuj u miane nočinku! v Smolensku, Perenaczuji muoj mileňki, choč nuoczku sa mnoj v Bielorusku, Dojdi, diko, ma u koje doba, moja ti je otvorena soba v Slavonii), tak zo strany mládencov (Moja kasiňko, otwór-ze! Doščem ci sie, Jasiu, došč naotwierzala, zadnej ja sa nocki nie porachowala v Poľsku) Niekedy otvorí dvere mladému mužovi matka, ktorá radí dcére, nech si užije, dokiaľ je slobodná (Guljaj, Sašenko, poka voljuška svoja, ne pokrita golova. Pokraetsja golova, minuetsja gulba u Viatičov).

Gorali v Sliezsku vyzývali mladých snúbencov, nech idú do predsiene, aby sa lepšie spoznali, pokiaľ tak už neurobili skôr. V noci spávali spolu, hlavne preto, aby mal mládenec možnosť skontrolovať, či dievča nie je “nienormalnie rozwinieta”. Niekedy túto kontrolu robil kmotor, to znamená, že s dievčinou strávil noc.

Evel Gasparini k tomu podotýkal, že však predmanželská voľnosť predpokladala istú opatrnosť, aby nedošlo k otehotneniu, lebo Slovania veľmi dbali o budúcnosť detí, aby mali otca, ktorý by sa o nech postaral; tento zvyk stavia taliansky bádateľ do protikladu so zvyklosťami východných Fínov, ktorí si naopak podobné problémy vôbec nepripúšťali. V prípade narodenia nemanželských detí existovali aj u Slovanov isté mechanizmy, na základe ktorých im spoločenstvo zaisťovalo prežitie.

Problémom antikoncepcie sa čiastočne zaoberal aj Lubor Niederle. I keď sa o tom nikto jasne nevyslovil, zrejme sa odjakživa praktikoval coitus interuptus (prerušovaný pohlavný styk). Keď mužské semeno nemohlo slúžiť k reprodukcii, bolo pravdepodobne darované Matke Zemi, ktorá už vedela ako ho zužitkovať. Tým sa vysvetľuje aj tendencia mladých spájať sa vonku než doma na lôžku.