Sláva Bohom

Slnko zaniká.
Zanikli kvety, zmĺkli vtáky.
Slnko zaniká.
Zomierajú zvieratá, usínajú ľudia.
Slnko zaniká
Spravodliví mlčia, mŕtvi oslavujú.
Slnko zaniká…

Náš čas vypršal pred mnohými rokmi.
Tichý smútok vojaka – to je smútok v nás stelesnených.
Predkov, ktorí videli Slnko stojace na vrchole.
Svätí predkovia nás vyzývajú. Niekto ešte počuje, mnohí už nie.
Kto počuje, nech povie o hroznom tichu pred bitkou a o zúrivosti boja, prebodajúceho nebesia!
Kto počuje, nech povie, ako horia ohne a zvonia meče. To Predkovia robia po nás, ešte žijúcich, tryznu.

A oni sa pýtajú: „Dali sme im svoj meč?“
A len niekde tam, hlboko vo svojich snoch, sme silní a opája nás horkosladký vietor Slobody. A v našich rukách meč predkov, to jediné, prečo ešte žije vojak. A v našich očiach zúrivosť.
Ale hľa, sen ušiel, a my sme zas ako červy pohybujúce sa v bahne. A zdvihnúc hlavu k zapadajúcemu Slnku zbytočne sa snažíme na niečo si spomenúť.

Náš čas minul. Teraz zostal iba chaos. Chaos, ktorý sa stále zväčšuje…
Ale stáva sa, že už takmer zapadnutá Hviezda náhle a s novou silou ožiari Zem posledným lúčom. To je lúčenie a výzva.

A my veríme, nie – my vieme, že tento posledný lúč nás zobudí a zdvihne nás z kolien.
A náš sen sa stane skutočnosťou.
A my znova budeme počuť Predkov.
A sila znova vojde do našich rúk.
A zúrivosť bojovníka zasa zobudí sa v nás.

A posledný lúč Slnka zažiari na čepeli vytiahnutej z hrdzavej pošvy.
A bude posledný boj, kde bok po boku s nami postavia sa naši Bohovia a Predkovia.
A umierajúci svet posledný raz bude počuť náš krik:

Sláva Bohom, Sláva Predkom, Sláva víťazstvu!