Svantovit
Chceme predstaviť staroslovanského boha, ktorého kult sídlil na ostrove Rujana, kde mu bol postavený honosný chrám. Toto kultové miesto bolo poslednou pohanskou baštou našich predkov. Nakoniec však v 12. Storočí podľahla Dánom tiahnúcim pod znamením kríža. Útoku severanov však predchádzal námorný teror zo strany pobaltských Slovanov, pretože tí prepadávali ich lode a plienili ich mestá v Dánsku a v Škandinávii. K tejto téme sa vrátime v niektorom z budúcich čísiel.
Ostrov Rujana, obklopený morom a prístupný len loďami, v zime zamŕzajúcou úžinou po ľade, bol dlhú dobu nedobytnou baštou slovanského pohanstva. Kronikári hovoria o neobyčajnej tvrdohlavosti tamojších pohanov, naplnených nenávisťou ku všetkému kresťanskému, avšak nemohli prehliadnuť ich veľkorysú pohostinnosť, Úctu k rodičom, starostlivosť o starých, chorých a chudobných, takže na ostrove neboli žobráci!
Na ostrove Rujana bol uctievaný ako najvyšší boh pobaltských Slovanov – boh hospodárstva, veštby, vojny, ohňa a svetla. Centrum jeho kultu bolo v Arkone, ležiacej na vrchu vysokej skaly, kde sa v strede mesta vypínala jeho svätyňa. “Samotnú svätyňu obkolesovala dvojitá miestnosť. Vonkajšia murovaná stena bola pokrytá purpurovou hrebeňovitou strechou, vnútorná miestnosť spočívala na štyroch podper ch a namiesto stien mala ligotavé závesy,” napísal dobový svedok Saxo Grammaticus.
V svätyni ohraničenej dvoma ohradami stála obrovská socha Svantovíta, ktorá mala štyri krky a na nich štyri hlavy, z ktorých dve dopredu a dve dozadu naľavo a napravo pozerali. Fúzy mala oholené a vlasy ostrihané, ako bolo zvykom na Rujane. V pravej ruke držala roh vykladaný rôznymi kovmi, ktorý kňaz každoročne napĺňal medovinou a predpovedal budúcu úrodu. Pravú ruku mala podoprenú v bok. Suknica siahala až po kolená, ktoré boli vyrobené z iného dreva.
Nohy sa dotýkali zeme a podstavec bol ukrytý v podlahe. Pri soche ležala uzda a sedlo boha a veľa iných odznakov jeho božskej hodnosti. Z nich vzbudzoval pozornosť zvlášť meč obdivuhodnej veľkosti, ktorého pošva a rukoväť boli ozdobne vyrývané a striebrom vykladané. Okrem toho bola v chráme strážená jeho posvätná zástava, ktorá sa nosila počas vojnových výprav v čele vojska a verilo sa, že prinesie bojovníkom bojujúcich pod ňou víťazstvo.
Svantovítovi bol zasvätený krásny biely kôň, ktorého kŕmil a opatroval najvyšší kňaz, ku ktorému mali ľudia rovnakú úctu ako ku kniežaťu. Pomocou tohto koňa sa veštil úspech alebo neúspech rôznych udalostí. Vždy, keď mala byť podniknutá nejaká vojnová výprava, prekračoval tento kôň skrížené kopije, prekročenie pravou nohou znamenalo víťazstvo, ak však prekročil ľavou, výprava bola odložená.
Svantovít bol slávnejší vo víťazstvách a mocnejší vo veštbách než ktorýkoľvek iný boh, preto sa mu dostávalo úcty u všetkých okolitých Slovanov a bol pokladaný za boha bohov. Ostatné božstvá sa v pomere k nemu zdali byť len polobožstvami. Zo všetkých slovanských krajín ho žiadali o veštby, a susedné národy mu do svätyne posielali hojné dary, aby dosiahli jeho priazeň.
Sám dánsky kráľ Svenon, i keď bol kresťan, obetoval mu prekrásnu čašu. Keď prišli cudzí kupci, museli niečo cenné zo svojho tovaru darovať do chrámového pokladu a až potom dostali povolenie obchodovať. Zvykom na jeho počesť bolo aj každoročne obetovať zajatého kresťana, ktorý bol vylosovaný. Svantovítovi slúžila družina, ktorá mala 300 jazdcov. Všetko čo táto družina získala bojom alebo lupom, odovzdávala kňazom, ktorí sa z tejto koristi starali o výzdobu chrámu.
Z ročných poplatkov a darov dosiahol chrámový poklad, ktorého správcom bol najvyšší kňaz, neobyčajnú hodnotu (tisíce kilogramov striebra) a svojou drahocennosťou bol veľmi známy. Preto mal najvyšší kňaz aj v politických záležitostiach väčšie slovo ako rujanský vládca.
Na poctu Svantovítovi sa skoro po žatve slávila veľká slávnosť, na ktorej sa schádzalo ohromné množstvo ľudí z celého ostrova, aby mu obetovali dobytok a zúčastnili sa obradných hodov. Deň pred slávnosťou kňaz svedomito vyčistil chrámový stánok, do ktorého mal prístup iba on. Pritom si dával pozor, aby vo svätyni nedýchal, preto kedykoľvek sa išiel vydýchať, ponáhľal sa ku dverám, aby prítomnosť boha nebola poškvrnená dychom smrteľníka.
Druhý deň, keď už pred dverami čakali ľudia, kňaz vzal roh z ruky Svantovítovej sochy a pozorne skúmal, či z neho neubudlo medoviny. Ak áno, veštil v budúcom roku neúrodu a upozorňoval ľudí, aby ušetrili obilie na budúci rok. Potom vylial starú medovinu ako obetu k nohám sochy, prázdny roh opäť naplnil medovinou a na počesť jej ho podával, žiadajúc pre seba a krajinu všetko dobré a pre národ rozmnoženie statkov a víťazstvo.
Po modlitbe vyprázdnil roh jedným dúškom, znova ho naplnil medovinou, a dal soche do pravej ruky. Po tomto obrade priniesli obrovský sladký okrúhly slávnostný koláč. Kňaz ho postavil medzi seba a ľudí a pýtal sa ich či ho vidia. Keď odpovedali, že ho vidia, vyslovil prosbu, aby ho za rok nevideli. Hovorí sa, že týmto obradom žiadal o hojnejšiu úrodu v budúcom roku. Nakoniec pripomínal ľuďom, aby svojho boha hlboko uctievali a prinášali mu obety, čím im bude odmenou víťazstvo na suchu aj na mori. Zvyšok slávnosti ľudia strávili hodovaním a bolo vraj znakom zbožnosti nezostať v ten deň triezvy.
Kresťanské oddiely kráľa Waldemara I. priplávali 14. júna 1168 na vikinských lodiach a odpochodovali k ochranným hradbám pevnosti. Tam navŕšili slamu a z dreva ochrannej veže založili oheň. “Keď obrancovia uvideli dym,” píše kronikár Grammaticus, “prepadla ich veľká hrôza – majú skôr bojovať proti ohňu, či nepriateľovi?”
Slovania sa rozhodli pre plamene. Voda sa však rýchlo minula a oni podľa povesti začali liať do blčiaceho dreva mlieko. Ochranná veža aj zvyšok opevnenia však ľahli popolom. Dáni sa odhodlali dobyť rovno chrám a situácia Slovanov bola za pár minút natoľko beznádejná, že navrhli kapituláciu.
Kráľ Waldemar I. vstúpil do pevnosti bez väčších problémov a životy obrancov ušetril. Hneď na druhý deň kresťania zborili svätyňu a vzali chrámový poklad, sedem veľkých truhlíc striebra preniesli na lode. Potom prišiel na rad Svantovít – jeho sochu zoťali ako strom sekerami a vyvliekli ju zo svätyne. “Keď sa blížil večer,” píše Grammaticus, “prišli so sekerami, rozrúbali sochu na malé kúsky a priložili ich na ohnisko.” Keď pohanský symbol zhorel, Dáni tisíc tristo ostrovanov pokrstili.
S chrámom v Arkone padlo duchovné centrum Slovanov a zároveň ďalšia bašta „nevercov“ v Európe. Kresťanstvo zavládlo na väčšine jej územia. Teraz viac než po ôsmich storočiach vlády kresťanstva sa opäť vynárajú na povrch fakty o viere našich predkov v staré božstvá a nadprirodzené bytosti. Nezabudnime na ne, ale snažme sa o ne zaujímať a udržiavať vieru v nich živú aj pre ďalšie generácie. Pozdvihnime roh s medovinou na počesť Svantovítovu!
Súvisiace články:
| 0 komentárov
Najnovšie komentáre